17. kapitola Toto nie je moja skutočnosť

13. prosince 2011 v 20:24 | capepeidy |  D&A=??????

Spolu sme to dobojovali :) a sme na konci. Prajem príjemné čítanie a pocit akoby ste dočítali dobrý príbeh.

PS.: Túto kapitolu by som chcela venovať svojej sestre, ktorá má dnes narodeniny (a o tomto asi ani nebude tušiť :)

Adrián sa Dunareii poctivo vyhýbal ako len mohol. Okrem hodín v škole, ktoré mali spoločné.Vtedy sa na ňu zasnívane díval z poslednej lavice.

Jeho dni prebiehali monotónne. Nevedel, čo má urobiť a tak nerobil nič. Len čakal. Čakal na "správnu" príležitosť, kedy by mohol prísť a povedať jej, že ho mrzí, ako sa jej vyznal. A nemyslí si, že je krava. Vlastne si o nej nemyslí nič zlé, nie ako o sebe.

Utápal sa vo svojich myšlienkach a ignoroval okolitý svet. Teda skoro ignoroval. Boli tu ľudia, s ktorými viedol krátke apatické rozhovory. Pár priateľov, Reis a jeho rodičia. Nebol tu nikto, kto by ho prebral k životu. Pomaly sa mu vytrácala realita. Viac času trávil s nootebokom ako s realitou. Mikro minúty keď žil, boli keď sa dievča jeho srdca usmialo.Za ten krátky čas, odkedy sa to stalo, sa zhoršoval snáď vovšetkom, čo mu pred tým išlo, ale aj v tom, čo mu nešlo. Nebol to úplný výpadok. Bol to skôr len čas pre neho a jej úsmevy.


***




Práve zazvonilo na ďalšiu hodinu, na ktorej brali filozofov, zaoberajúcich sa skúmaním skutočnosti. Táto hodina bola väčšinou zábavná, pretože od nich profesor chcel, aby formulovali a vyjadrovali svoj názor a snažili sa ním rozvíriť debatu. Debatu, ktorá by bola plnohodnotná natoľko, aby zabrala celú hodinu. Dnes touto hodinou končili. Bola to taká príjemná bodka.


"Neznámi autor, ktorý žil v roku 1937 raz povedal..." profesor začal výuku, ale hneď ho prerušila Dunarea.

"Neznámi autor? Ako je možné, že vieme, kedy žil bez toho, aby sme vedeli, kto to je? Ako sa zanechala jeho citácia?" zdalo sa to ako nepodstatná otázka, ale zaujala viacerých.

"To je dobrá otázka, ale neviem, ako by sme ju vypátrali, keď ju doteraz nikto nezistil." Odvetil jej profesor.

"Vygooglili by sme to!" niekto zahlásil, na čo sa poniektorí zasmiali.

"Máte pravdu, pán Stelson, len či by ste s tými informáciami vedeli pracovať." Podpichol ho vyučujúci. "Vráťme sa teda k tomu, čo povedal. Skutočnosť je len natoľko skutočná, nakoľko sa cítime živí. Keď máme pocit, že nie sme dostatočne živí, to, čo žijeme, nie je skutočnosť." Potom ako to dočítal z poznámkového zošita, začal to prepisovať i na tabuľu, aby diskusiu nebrzdila zlá pamäť.

Na diskusiu sa nemuselo dlho čakať. Stačilo zopár otázok profesora a diskusia bola podnietená a duchaplná. Pár krát ju musel ešte usmerniť, ale inak bol unesený inteligenciou svojich žiakov.

Adrián si dokola čítal citát napísaný na tabuli, to robil i keď zazvonilo. Neuvedomoval si, že neostal v triede jediný. Niekto tam naňho snažiac sa nenápadne čakal.


"Ahoj," to ticho prerušil Dunarein hlas "ako sa máš?" nebola to síce najvhodnejšia otázka, ale nejako musela začať. Nemohla naňho hneď vybafnúť všetko, čo má na srdci. Adrián to nečakal. Nevedel, ako ju má osloviť, ale asi by povedal to isté. Niečo jednoduché.

"Mám sa dobre a ty?" Kebyže sa niekto pozerá, mal by pocit, že sa rozprávajú dve deti. No niekedy je to vážne ťažké. Keď chce človek povedať tak veľa, pričom sa to nezmestí do jednej vety.

"Dobre," usmiala sa naňho trochu, ale stále to nebol jej pravý úsmev.

"To som rád. No," vydýchol, "chcel by som sa ti ospravedlniť. Nemal som ti to povedať. Nie tak, ako som to povedal. Mrzí ma to." V hlave si to stále prehrával. Túto chvíľu, keď sa jej bude ospravedlňovať. No predstavoval si to inak. Myslel si, že on príde za ňou a ona ho nebude chcieť vypočuť. Alebo mu vlepí. A milión ďalších verzií...

"Nemá ťa čo mrzieť. Mala som si to všimnúť. Vždy si bol taký milý, ale ja som si to nevšimla. Síce si mi nemusel povedať, že som krava... Ale aj v tom si mal pravdu." Odvetila Dunarea už veselšie.

"Nemyslím si, že si krava. Naozaj ma to mrzí." Zopakoval Adrián. Stále ju mal rovnako rád. Len to už bolo iné. Nebolo to tajné.

"Myslím, že ti odpúšťam." Žiarivo sa usmiala a Adrián vedel, že je to už na dobrej ceste.

"Odvtedy, čo sme sa rozprávali naposledy, mám pocit, že nie som dostatočne živý." Síce Adrián povedal niečo od veci, no Dunarea bola naladená na rovnakej vlnovej dĺžke.

"Tak všetko od vtedy nebola skutočnosť!" odvetila Dunarea a skrátila vzdialenosť medzi nimi. "Vieš, že to ani pre mňa nebola skutočnosť? Bolo to akési prežívanie. Veľa som rozmýšľala a spravila i zopár podstatných rozhodnutí."

"Kvôli tomu, čo som povedal?" spýtal sa zanietene. Visel na každom jednom slove, ktoré povedala. Visel jej na perách.

"Áno, aj!" Dunarea sa šibalsky pousmiala a opäť k nemu trochu podišla. "Mal by si vedieť, že som sa rozišla s Lentilkom!" odvetila, ale hlas jej zvážnel a pozrela do zeme.

Adrián nevedel, ako má zareagovať. Na jednej strane bol šťastím bez seba, no na druhej strane, keď si uvedomil, že kvôli nemu sa rozišli, došlo mu, že jej spôsobil bolesť.

"To ma mrzí!" povedal len a pohladil ju po ramene. Ani si neuvedomil, kedy podišla tak blízko. No ona zrazu i ten malý priestor medzi nimi vyplnila vlastným telom. Oprela si líce o jeho hruď.

"Mňa ani nie. Vieš, ako som tak rozmýšľala, uvedomila som si zopár vecí. Keď si mi povedal, že ma ľúbiš, tak si pomenoval i moje pocity. Moja neistota v pocitoch a myšlienkach zrazu nebola. Vytratila sa a zrazu si sa vytratil i ty. A ja som ti to nedokázal povedať. Nemám ťa rada od tej chvíle, čo si to povedal jasne, začalo to už skôr. Ja som len nemohla, možno som nevedela, možno som nedokázala, ..." hlas sa jej lámal. Adrián zachytil ten dôvod. Síce nevedel prečo, ale Dunarea začínala plakať. No on bol teraz naozaj šťastný. Dievča, ktoré mal úprimne rád, mal vo svojom náručí.

"To je v poriadku, čšššt!"

"Nie, nie je." Vzlykla "Nechala som ťa, aby si trpel. Preto si bol vtedy zničený. Kebyže to pochopím skôr, mohla som niečo..." opäť vzlykla. Už ju nedokázal počúvať, ako sa obviňuje. Mal jej to povedať. Kebyže vie, že zareaguje takto, nebol by si taký neistý. Nebál by sa odmietnutia.

"Mal som ti to povedať skôr, prepáčiš mi to?" spýtal sa nežne a začal ju hladiť po chrbte. Bola tak blízko. Ale bola jeho? Naozaj? Skutočne?

"Ale to nebola len tvoja chyba." Dunarea opäť vzlykla " Najhoršie je, že i keď teraz v tom mám jasno, nemôžem nič urobiť. Tak dlho som to v sebe potlačovala. Tak dlho si nič nepovedal. Nedokážem teraz s tebou byť..."

Adriána, veľmi šťastného chalana, teraz zamrazilo. Prestal ju upokojovať. Prestal ju hladkať, ostal len tak stáť. No nepúšťal ju. Kým boli takto, aspoň trochu žil. Aspoň trochu to bola skutočnosť. Nechcel ani uveriť tomu, čo počul. Radosť z toho, že ju konečne získal, vystriedalo sklamanie, že ju opäť stratil. V tom, že ju strácal, bol dosť dobrý.

"Nemyslím to tak, že nikdy. Len nie hneď teraz. Som zranená rozchodom a nedokážem zažiť hneď ďalší, kebyže niečo nevyjde."

Adrián bol ako ryba na suchu, no Dunarea k nemu opäť niesla akvárium. "No mám ťa rada a ak by si vedel počkať, budem poctená byť tvojou priateľkou." Odvetila, ale bola na pochybách. To čo ponúkala, bolo priame a bola to ona, po tom všetkom, príjme to Adrián?

"Nie ty, ale ja budem poctený, ak budem môcť čakať s tebou. Ľúbim ťa!" odvetil Adrián. Radostne sa zasmial a pobozkal ju do vlasov, na čo ona vystúpila na špičky a pobozkala ho na líce.

"Ďakujem!" odvetila a bola skutočne šťastná. Teraz to bude iné. V jeho objatí sa cítila bezpečne. S ním sa cítila, že žije v skutočnosti. A s ním videla svoju budúcnosť.


Koniec 25.9. 2011 (nedeľa)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kalcium kalcium | 28. ledna 2012 v 18:45 | Reagovat

DAKUJEM :-D paci sa mi to, ale nebol ten koniec az prilis rychlo ukonceny? to je asi jedine co mi na tom vadi... bola super aj scena pri jazere, aj neskor v aute a reis je uzasny ako osoba az na tu neempatickost na konci a som rada ze sa to skoncilo tak, ze adrian a dunarea su spolu, ale ako to bude s reisom a amandou-ale paci sa mi ako sa to zatial s nimi vykristalizovalo. a uplne vierohodne si zachytila ich konanie a myslienky a asi najviac sa mi pacilo, ze  az do konca som nevedela ako sa to skonci-jednoducho to ze sa nedalo dopredu predvidat ani odhadnut co spravia     Paci sa mi to ;-)

2 kalcium kalcium | 28. ledna 2012 v 18:46 | Reagovat

a velmi :-D :-)  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama