16.kapitola Netaktné vyznanie

7. prosince 2011 v 13:32 | capepeidy |  D&A=??????
Dunarea doteraz snáď necítila takú nevraživosť medzi bratom a Adriánom, ako cítila v tom aute. V tejto chvíli nebola ani jedna pekná vec, čo by si povedali. Adrián pozeral von oknom na mihajúcu sa krajinu a Reis zvieral tak silno volant, že ona by už nemala po takom čase žiadnu silu v rukách.


Pohľad jej preskakoval z jedného na druhého. Raz chcela prehovoriť, ale po prvom slove skončila. Nemalo to zmysel, ani jeden ju nevnímal. A ona sa tam cítila ako v pasci, do ktorej si sama otvorila dvere a za sebou ich zamkla. Chcela objať brata a pritom chcela i kamaráta nejako utešiť. Napríklad by ho mohla chytiť za ruku a povedať mu, že sa všetko vyrieši a aj jeho city, aj keď presne nechápala, ako to myslel. Alebo to nechcela chápať. Sedela v tichosti svojich myšlienok presne tak, ako i jej brat.


Reisa išlo roztrhnúť od hnevu. Ten o pár rokov mladší hňup, ktorý si pokojne sedel v jeho aute, akoby sa nechumelilo, ho práve privádzal do stavu nepríčetnosti. Čo si o sebe myslí? To to nemôže brať ako chlap? Proste teraz Dunareu nezaujíma, ale za to si môže sám, keď nemá gule na to, aby jej povedal, čo k nej cíti. Niekedy treba riskovať všetko, aby sa nakoniec nestratil v realite svojich snov a predstáv. Ten idiot by mohol len jeden jediný raz myslieť na seba, keď ide o jeho city. Je to na ňom tak veľmi vidieť. Už to nemôže ani zakryť, lebo aj jeho sestra niečo tuší.


Adrián sedel v tichu a v hlave si snažil vymýšľať hocakú melódiu, aby prerušil spleť jeho myšlienok. Cítil sa tak veľmi zúfalo, skleslo a bez kúsku nádeje, že už mu došli všetky slová či vety, ktorými sa celý čas snažil upokojiť svoje city alebo sa ospravedlniť pred sebou a svetom, že ich nedokáže dať najavo tak, ako by mal. Cítil neskutočnú túžbu povedať niečo pekné alebo milé Dunarei, lebo si všimol, ako zmätene a z časti vystrašene sa tvári. No nedokázal nájsť v sebe kúsok sily, aby sa na ňu opäť pozrel a prerušil to ticho, ktoré mu prenikalo do kostí.

***

Keď dorazili pred ich domy, napätie sa ešte zvýšilo. Na každého sa nakopili najhoršie pocity úzkosti. Vystúpili z auta, no ani jeden nevedel, ako začať a ani jeden nechcel odísť tak, ako by sa nepoznali.

Reis naprázdno pár krát otvoril ústa a opäť ich zavrel, akoby jazyk zabudol formulovať písmená. Adrián si prehodil cez rameno ruksak a hľadel na žuvačku, ktorú niekto len tak vypľul na chodník.

Dunarea to už viac nezniesla, medlila si ruky a prehovorila: " Vlastne sa nič nestalo, keďže sme ťa našli a môžeme na to zabudnúť." Nesmelo hovorila viac menej k hrudiam chalanov ako k nim.

"Máš pravdu, keď sa niekto bude pýtať, išli sme si zabehať. Veď v zdravom tele zdravý duch." Snažil sa odľahčiť situáciu aj Reis, pretože keď niekto prerušil to ticho, i atmosféra sa zmenila.

Adrián sa na nich nemohol pozrieť. V jednej veci mali pravdu, našli ho, ale mal pocit, že nebol nájdený tým správnym spôsobom. Našli len jeho fyzickú schránku, ale myšlienkami zostával stále v malom vodopáde.

Nesmie zabudnúť, ale mal by. Mal by? Naozaj? Chce to? Veď sa už dosť užieral, ale to mu asi nestačilo.

Pozrel sa na Dunareu. Ramená mala akoby v nepríjemnom kŕči a medlila si ruky. I teraz vyzerala presne tak ako osoba, do ktorej sa zamiloval. Ten moment, kedy sa to stalo, sa mal stať a predsa ju teraz neutešuje akoby mal. Podišiel k nej, zdvihol jej bradu trochu vyššie, aby mu mohla pozerať do tváre. Pozrela sa naňho so zmiešanými pocitmi.


"Prepáč, že som ťa vystrašil." Povedal Adrián potichu, aby mu hlas nepreskočil. V tomto pohľade bolo viac ako len ospravedlnenie. Bolo v ňom rozhodnutie dospievajúceho chalana svojej prvej láske. Tak toto je koniec. Žiadne nádeje, žiadna snaha, žiadne ilúzie. Pevne ju objal a ona sa schovala medzi jeho ramenami. Hlavu si oprela o jeho hruď a celá si uvoľnene vydýchla, všetko bude v poriadku.

"Teraz sa budem musieť dať do kopy, možno sa chvíľu nestretneme." Hovoril stále potichu, akoby len jej, ale Reis ho počul. Nevedel, či ho má obdivovať, alebo mu jednu vraziť. No bude jeho oporou, veď priateľ je priateľ.

"Prečo?" vyľakanie v jej hlase bolo počuť aj v jeho srdci.

"Niekedy ti to vysvetlím." Odvetil pokojne. Adrián bol natoľko zničený, že jeho emócie sa dali do jedného klbka, a v jeho hlase sa už nedokázali všetky biť.

"Koľko bude trvať tá chvíľa?" strach akoby sa vytrácal z Dunareninho hlasu a vystriedalo sa s nim prijímanie.

"Dlho." Zašepkal, chcelo sa mu začať plakať. Nikdy sa tak zle necítil ako v posledných dňoch, keď všetko, čo sa týkalo Dunarei, sa snažil dať do veľkej drevenej truhlice, ktorú sa snažil zakopať v zákutiach podsvetia jeho mysle.

"Nie," takmer nečujne vyslovila. Akoby jej niečo podstatné unikalo. Akoby nehrala svoju úlohu. Nepokoj z nekonečnej chvíli ju začal zožierať. Ten pocit bezmocnosti vystriedala nežná ženská bojovnosť. Jej ruky sa zrazu ocitli medzi ňou a ním. Všetkou svojou silou sa ho snažila odtlačiť. Keď mu došlo, čo robí, sám ju pustil.

"Nemyslím si, že to záleží na tebe. Ja nechcem, aby sme sa nevídali, keď neviem dôvod. Ak nie je niečo v tvojom živote v poriadku, chcem ti pomôcť!" neústupne vyhlásila Dunarea. Zvýšenie hlasitosti prebralo z myšlienok oboch chalanov.

"Prepáč." Adrián bol síce prekvapený, ale na nič viac sa nezmohol. Nemohol jej predsa nič povedať. Predsa sa tak rozhodol.

"Neospravedlňuj sa mi. Povedz mi radšej, čo sa deje. Ja ti nejako pomôžem!" Dunarea bola stále rovnako odhodlaná.

"Ja nemôžem!" to už začínalo byť nepríjemné, veď on nemôže...

"Nejako to skús. Nemôžeme predsa len tak odísť. Buď fér!"

Jeho oči teraz už neboli na správnom mieste. Najprv si cenil, že mu chce pomôcť aj keď nevie o čo ide, ale teraz to prehnala. On má byť fér?

"Prečo nebudeš fér ty?" spýtal sa zostra Adrián, ale vôbec to tak ostro nemyslel. To sa už nedalo zobrať späť. O krok ustúpil.

"V čom mám byť fér?" prekvapene sa opýtala Dunarea, zrejme ju nepochopil, chcela len vedieť, o čo ide.

"Skôr ku komu!" neohrabane pokračoval Adrián, aj keď ani toto tak nemyslel. Chcel už prestať hovoriť, no slová sa formulovali niekde mimo neho.

"Teraz ti už vôbec nerozumiem..." Mierne mu odvetila dievčina, aj keď ten tón nechcela použiť.

"Tak ja ti to vysvetlím," kde sa to v ňom bralo, " buď fér ku mne! Ako ma berieš?!" Pochopila to? Bol dostatočne jasný? Je pripravený na jej odpoveď?

"Si môj skvelý priateľ a ..." snažila sa byť čo najpresnejšia, ale Adrián ju nenechal dopovedať. Toto nebolo to, čo očakával. No už s tým začal. Musí to zistiť. Chcel sa vzdať, ale teraz je tu a s dievčaťom, ktoré mu odpovie len v tento moment. Možno už nikdy nebude vhodná situácia, aby to zistil. Aj keď sa bude snažiť zabudnúť na t,o ako vyslovuje jeho meno, nikdy nezabudne.

"Čo cítiš ku mne?!" pozbieral posledné kúsky nádeje. Prichádza to, čomu sa hovorí koniec. Uprene pozeral na Dunareu, ale ona stratila slová. Akoby onemela, pretože jej položil zložitú otázku. No on stále čakal. Nemal si od toho toľko sľubovať.

"No ja, ja... ja nerozumiem, prečo sa ma na toto pýtaš?" vykoľajene sa začala hrať s rukami.

"Odpovedz!" vzkypel v ňom iracionálny hnev, ktorý si nevedel vysvetliť. Predsa sa kvôli nej toľko trápi, nechce od nej tak veľa. Len rozsudok jeho srdca.

"Ja, nemôžem. Spýtal si sa to tak náhle a..." nedokázal ju vypočuť. Nedokázal sa ovládať.

"Ja ťa lúbim, ty krava!" nechápal, ako jej to mohol takto povedať. Chcel k nej pristúpiť a pobozkať ju. Avšak jediné, na čo sa zmohol, bolo utiecť a nechať ju stáť na druhej strane cesty. Na chodníku, ktorý sa nespájal s jeho chodníkom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama