15. kapitola Môj malý hlúpy naivný svet

24. listopadu 2011 v 16:22 | capepeidy |  D&A=??????
Adrián sedel v jaskyni, ktorá vďaka svojej polohe tvorila menší vodopád priamo do jazera. Veci si nechal v malej chate, do ktorej niekedy s Reisom chodievali, lebo tu mali svoje súkromné kúpalisko, ako to nazývali. Škoda, že na to teraz nebýval čas.
Nemohol prestať myslieť, aj keď sa veľmi snažil, neustále mu behali po rozume rôzne doterné spomienky a úryvky z rozhovorov, na ktoré teraz nemal náladu. Prudko sa postavil a podišiel k tečúcej vode, do ktorej zaboril svoje hnedé pramienky vlasov. Studená voda mu stekala po hlave až na ramená. Snažil sa nevšímať so pichľavé ľadové kvapky tak ako aj dotieravé myšlienky.
***


Reis pomalým krokom podišiel k autu, lebo si z vrecka vyťahoval kľúče, o ktorých mal pocit, že si ich tam odložil, ale teraz tam už neboli. Rekapituloval si posledné minúty v dome. Položil ich na kuchynskú linku a potom vybehol ešte do izby a potom ich tam už nenašiel. Prečo mal teda pocit, že si ich už zobral? Poškrabal sa na hlave a v tom začul štrngotanie kľúčov, ktoré sa ozývalo znútra auta.
Dunarea sa pokojne usmievala a hľadela naňho z tepla, pokým ním premkol nepríjemný pocit. Obišiel auto a sadol si za volant. Dobre, že s ním neodišla. Pomyslel si.
"Čo tu robíš?" opýtal sa jej ešte mierumilovným hlasom na to, že strácala drahocenný čas a hlavne čas, cez ktorý mal nadávať Adriánovi za jeho neskonalú a nekonečnú debilitu.
"Idem s tebou. Nie je to snáď jasné?" opýtala sa ho pokojne naspäť, akoby sa nechumelilo. Akoby za to nemohla a nevedela to. Vlastne to možno skutočne nevedela.
"Nie, nejdeš, vystúp!" odvetil namosúrene, jednak z únavy, a jednak zo zlého načasovania. Nemôže ho zdržovať neskôr?
"To by som rada, ale predsa len ma potrebuješ!" odvetila s úškrnom a opäť zacikala kľúčmi.
"Doparoma!" zahromžil a vytrhol jej kľúče z ruky. "Jediné tvoje šťastie je, že na toto nemám čas a okrem iného, ide mi mierne o krk, teda o dôveru Adriánových rodičov." Skonštatoval pri čom už štartoval auto.
Pomaly sa im za chrbtami strácala dôverne známa a príjemná vôňa oddychu. V prostriedku nastalo ničím neprerušované ticho a občasné pohľady.
"Ty teda nevieš, kde je Adrián, že?" spýtala sa Dunarea so zamysleným pohľadom mimo okno, akoby ju začali mátať obavy o dobrého priateľa.
"Neviem, len tuším, kde by mohol byť." Odvetil jej tichým hlasom Reis, ktorému sa v hlase tiež ozývala obava a nebolo to o neho, ale tiež o Adriána.
"A kam teda ideme?" spýtala sa ho po ďalšej chvíli. Nálada v aute sa každou chvíľou stávala pochmúrnejšou ako bola na začiatku. Teraz sa už nikto neusmieval, akoby hľadal príčinu toho všetkého a miesto v tej príčine, kde hral úlohu on.
"K južnému jazeru." Odvetil Reis, snažiac sa o celkom milý tón, predsa len nebude obviňovať svoju sestru za to, že je Adrián bojazlivý zamilovaný hlupák a pritom on tiež nie je hviezda. Prečo sa doparoma nešiel s ním porozprávať? Ako to, že nevycítil, že ho potrebuje? Čo kebyže odíde úplne? A čo keď to už spravil?
"Doparoma!" zahrešil Reis a udrel do volantu, z ktorého sa ozvalo trúbenie, až sa Dunarea zľakla a vystrašene naňho pozrela.
"Si v poriadku?" spýtala sa ho hneď, ako predýchala ten šok prerušeného ticha takým hlukom, chytajúc ho za rameno, aby ho upokojila.
"Hej, prepáč, len sa cítim na prd, akoby ..." nenechala ho dokončiť, " tvoja vina?" povedala a svoju ruku stiahla a objala si ramená.
"Presne !" odvetil a prekvapene na ňu pozrel. Úplne mu čítala myšlienky, keď sa v tom zarazil. "Počkaj, ty si myslíš..." opäť ho prerušila.
"Mám pocit, že za to môžem ja, aj keď sa snažím hľadať akýkoľvek dôvod, aby som si konečne vysvetlila, prečo sa cítim tak mizerne, neustále mi uniká. Neviem pomenovať, čo to je a to je na tom to najhoršie, lebo s tým neviem bojovať."
Brat na ňu vykoľajene pozrel. Musí to vedieť. Musí vedieť ten dôvod, prečo Adrián utiekol, aj keď si to neprizná, on to vedel. Povedať to by bolo jednoduchšie ako teraz dýchať, ale to by ukrátil Adriána o zaujímavý zážitok.
***
Neustávajúce kvapky ľadovej vody mu stekali po tele. Neprestavali mraziť a nedokázal si na ne ani zvyknúť, a ani sa na nich sústrediť, bolo to tak skľučujúce, že sa snažil do vody ponoriť viac a viac, ale tento vodopád nebol natoľko hrubý, akoby Adrián chcel.
Bol zúfalý z toho, čo sa snažil urobiť. Zúfalý z toho, že sa chce vrátiť a každý deň pozerať do jej očí a pri tom ona bude vždy hľadieť niekam za neho. Nechcel byť priehľadný a predsa od toho nedokázal utiecť.
Aký je on chudák, keď nedokáže vládnuť nad svojim životom. Aký je to blázon, keď si nad neho postavil jediné dievča, ktoré mu zakrylo oči a on teraz nevidí žiadnu cestu. Je to jeho vina.
***
Dunarea pozorovala krásnu zelenú krajinu, ako zabočili na prašnú cestu.
"Už tam budeme, tak nevyskakuj za jazdy!" upozornil ju brat podozrievavo, lebo si všimol, že sa nejako mrví na sedadle. Zaparkoval pár metrov od malého domčeka.
"Je to tu krásne!" odvetila mu na to a vystúpila. "Nikde ho nevidím!" dodala ešte po chvíľkovom obzeraní sa.
"Ale tu sú nejaké jeho veci!" zakričal na ňu, lebo teraz už stál za domom.
Dunarea k nemu pribehla ale nevyzeral veľmi nadšene, keďže veci nemali v blízkosti svojho majiteľa síce stále dúfala, že v ich blízkosti ho nájdu.
"Poďme sa pozrieť ešte tam!" ukázala nádejne prstom do prázdna. Bolo to tu veľké a mohol byť kdekoľvek, ale tu. Musí ho nájsť. Nech to nie je jej vina.
***
Strácajúc cit po neustálej vodnej sprche skočil so zavretými očami do "vzduchoprázdna". Bum-bum-bum.
"Adrián!" zvláštne, že aj teraz počuje Dunarein hlas. Bum-bum-bumbumbum. Blúzni, či ...
***
Reis sa rozbehol za svojou šialenou sestrou, ktorá sa teraz valila smerom k vodopádu do jazera. Pred chvíľou zakričala Adriánovo meno, čo znamená, že ho asi zbadala, ale on ho nikde nevidel.
Dobehla čo najbližšie, ako mohla a opäť naňho zakričala. Pozerala sa na hladinu vody. Reis tam však nikoho nevidel, keď sa Dunarea už začala vyzúvať, vynorila sa odtiaľ hnedá hlava. Dunarea sa žiarivo usmiala a otočila sa šťastne na brata na znak toho, že ho našli, no jej nadšenie pohaslo, keď sa otočila naspäť na Adriána. Nepohol sa z miesta. Akoby rozmýšľal, čo má urobiť. Potopil sa.
"Adriááán!" Dunarea priam skamenela, ale to nebol jej hlas, ktorý sa teraz ozval. Hnedá hlava sa opäť vynorila. "Vylez!" Reisov hrôzostrašný tón prinútil Adriána k pohybu. Začal plávať k nim. No keď vyšiel z vody, dievčaťu jeho srdca nevenoval pozornosť a jeho priateľovi sa tiež nepozeral do očí.
"Ako si ma našiel?" spýtal sa Adrián, pričom Dunarea len neprítomne ďalej hľadela na hladinu jazera, akoby tam ani nebola tak, ako to pôvodne chcel.
"Nebolo to jednoduché, ale veď ma poznáš!" odvetil Reis, snažiac sa vniesť trochu uvoľnenej atmosféry, čo mu veľmi nevyšlo.
"Tipoval si, že?" opýtal sa Adrián, na čo sa kamarát len pousmial.
"Volali mi tvoji rodičia. Včera bol ten ples, vieš ktorý, že? Tak na tom si mal byť!" odvetil mu Reis.
"Niečo mi do toho vošlo." Odvetil a ani za nič nezdvihol pohľad z hnedých kamienkov.
"Dovolenka, čo? Nabudúce daj vedieť môžeme ísť spolu!" pokračoval Reis.
"Neutekám z domu. Chcel som sa vrátiť. Dnes. Povedal by som, že som šiel behať a všetko by bolo ok." Dokončil svoju reč Adrián, zhrnujúc všetko podľa neho potrebné.
"Aha, tak všetko si mal perfektne premyslené!" zvýšil hlas Reis, priam to v ňom kypelo. To si vôbec jeho kamoš neuvedomoval, že to takto zatiaľ bral len on.
"No, domýšľal som to cestou, ale nie sú to zlé alibi." Odvetil Adrián bez známky povšimnutia si výkyvu hlasu svojho priateľa.
"Ty si sa snáď už úplne zbláznil! Volali mi tvoji rodičia, lebo sa o teba báli a potom sme sa báli aj my dvaja," ukázal hlavne na Dunareu a potom na seba, " kebyže mi nenapadne, že by si mohol byť tu...! Čo by som robil? Kebyže si utiekol z domu? To si taký idiot, že nemôžeš prísť za mnou a povedať mi, čo sa deje?!" rozkričal sa naňho a nebezpečne sa priblížil so zovretou päsťou. Síce nemal úmysel Adriána udrieť, ale musel nejako kompenzovať hnev, ktorý spôsobovala naivita tohto idiota.
"Nikto ťa nenútil ma ísť hľadať. Mal si povedať, že nevieš, kde som!" odvetil mu podráždene Adrián, nechápajú,c prečo Reisovi nedopín,a ako sa cíti po tom všetkom, čo sa stalo.
"Ale ja nie som ako ty. Tvoja mama skoro infarktovala od strachu, keď mi volala. Kebyže ju počuješ, začal by si si uvedomovať, čo si urobil!"
"Veď by som sa dnes vrátil!"
"Koho to zaujíma, keď viem pravdu!"
...
"Prečo si vlastne odišiel?"
"Potreboval som si niečo ujasniť!"
"A čo?"
"City!"
"Idiot!"
"Prestaň mi nadávať, nikto ťa o to neprosil! Nemusel si sa kvôli tomu obťažovať! Ja pôjdem stopom!"
"To ani neskúšaj! Len teraz sme ťa našli. Dokým ťa neuvidím vchádzať do vášho domu, nespustím ťa z očí!" obaja už mali hlas natoľko zvýšený, že Dunarea aj kebyže chcela, tak by sa nemohla pridať do ich hádky. Toto nebolo len o nich. I ona sa o neho bála. To nikoho nezaujíma?
Adrián to vzdal, u Reisa pochopenie nenájde. Pozbieral si všetky svoje veci do ruksaku. Otočil sa k Reisovi a s bradou upriamenou rovno k nemu, mlčky, s očami plnými hnevu a sklamania sa naňho posledný krát pozrel a odkráčal k autu, kde nasadol na miesto spolujazdca a pozeral von oknom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama