II. Navždy

27. února 2011 v 14:57 | II. |  Verba volant, scripta manet


Bol neskorý jesenný deň. Slnko už pomaly zachádzalo za obzor, no i tak ešte jeho ostré lúče osvetľovali krajinu naokolo. Všetko bolo krásne, zasypané rôznofarebnými listami, ktoré poopadávali z konárov stromov. Tento deň by sa mohol vlastne ešte zapísať medzi posledné dni teplého babieho leta. Pohľad na takúto krajinu človeku hneď zdvihne náladu. No i tu sa nájde pár výnimiek...




Na clewelendskom cintoríne sa dnes znova zhromaždila hŕstka čierno odetých ľudí. Zo všetkých bol priam cítiť hlboký smútok za človekom, s ktorým sa dnes prišli rozlúčiť.
Z diaľky ich všetkých pozorovalo jedno dievča. Čo bolo ale zvláštne, bolo to, ako bola oblečená. Ani kus čierneho, práve naopak. Celé jej oblečenie doslova hýrilo rôznymi farbami. No prevládala v nich fialová, modrá a ružová. Okrem tenkého šálu, ktorý mala obmotaný okolo krku, jej po pás v jemných vlnkách padali aj ohnivo červené husté vlasy, ktoré mala len na boku prichytené malým štipcom. Chvíľu sa len tak prechádzala, no potom podišla trochu bližšie k skupinke a sadla si na náhrobok, ktorý tam vyčnieval zo zeme. Nebola až priveľmi blízko, takže nemohla počuť, čo tí ľudia vravia, tak ich len ďalej pozorovala. Všetci stáli takmer nehybne, akoby boli vytesaní z nejakého kameňa a počúvali kňaza, ktorý niečo rozprával. Len jeden chlapec s dlhšími svetlohnedými vlasmi stále prestupoval z jednej nohy na druhú a keď ho nejaká žena, ktorá stála vedľa neho, na to upozornila, radšej sa otočil a šiel sa prejsť. Pomaly prechádzal malým vyšľapaným chodníčkom smerom, ktorý viedol práve k dievčaťu, ktoré sedelo na chladnom kameni. Keď bol len pár krokov od nej, zastal a zapozeral sa kamsi do diaľky. Jeden lúč slnka mu zasvietil priamo do tváre, ktorá vyzerala byť úplne bledá a bez života. Zložil si tmavé okuliare, ktoré doteraz zakrývali tmavé kruhy pod inokedy veselými zelenými očami a potom ich zavrel a začala rozmýšľať. Akoby si ani nevšimol farebné dievča, ktoré stihlo medzitým podísť o čosi bližšie a teraz ho len potichu pozorovalo.
"Prečo si mi to spravila, Nell?" zašepkal chlapec so stále zavretými očami. Na odpoveď však nečakal. Vedel, že adresát tej otázky je od neho až príliš vzdialený a už sa pomaly aj začal zmierovať s tým, že jeho hlas už nikdy v živote počuť nebude.
"Prečo?" zopakoval znova.
"Na niektoré otázky nenájdeme nikdy odpoveď." Povedala dievčina, ktorá teraz stála priamo pred ním a s bezmocným výrazom ho pozorovala. Chcela ho pohladiť po líci, no vedela, že je to nemožné, ako aj vedela, že chlapec nemohol počuť ani odpoveď na svoju otázku.
"Možno to tak malo byť." Pokračoval po chvíli chlapec a konečne otvoril oči. Chvíľu sa mohlo zdať, že pozerá rovno na dievča, no vidieť ju naozaj nemohol. Hoci bola od neho vzdialená len pár centimetrov, ich ozajstná vzdialenosť bola už neprekročiteľná. Akoby bol medzi nimi akýsi pevný neporaziteľný múr, ktorý im zabraňoval stretnúť sa.
"Možno." Vzdychlo dievča. Potom sa mu zapozeralo do očí a povedalo: "Viem, že je to teraz pre teba ťažké, Adrien, ale budeš sa s tým musieť zmieriť. Ja...verím, že svoje šťastie ešte nájdeš. A hoci ja už pri tom nebudem, viem, že v tvojom srdci a v tvojich spomienkach ostanem navždy."
Zdvihla svoje malé bledé ruky a pomaly vzala chlapcovu tvár do svojich dlaní. Vedela, že ten dotyk nebude nik z nich dvoch cítiť, no i tak sa zdvihla až na špičky, privrela svoje dlhé čierne mihalnice a dala mu posledný krátky bozk.
Chlapec, ktorý tam celý čas len tak bez pohnutia stál, si musel zatiahnuť svoj kabát o čosi viac, lebo mu začala byť akási zvláštna zima. Akoby mu celým telom prešli nevysvetliteľné zimomriavky. Vedel, že je to nezmyselné, no i tak by odprisahal, že na malú stotinku sekundy zacítil Nellin jemný kvetinový parfum.
"Nikdy na teba nezabudnem, Nell." Povedal tichým zastretým hlasom, potom sa otočil a odkráčal preč k svojej rodine.
"Ani ja, Adrien. Navždy ťa budem milovať." Odpovedala mu dievčina a pozorovala ho, ako odchádza. "Navždy." A zrazu tam už nebola. Na jej mieste už len poletovali farebné listy, ktoré postupne vietor rozvieval po celom cintoríne. Slnko medzitým úplne zapadlo a všade naokolo sa začala postupne rozliehať tma.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama