IV. Istý spôsob lásky

27. února 2011 v 15:08 | IV. |  Verba volant, scripta manet

Dante bol mladý. Nešlo o fyzický vzhľad, aj keď práve vďaka tomu by ho mladým nazval úplne každý, ak by ho nepovažovali za polo-dieťa. Mladosť sa mu odrážala v očiach a v duši. To prvé Noah videl a druhé len odhadoval podľa uvoľneného smiechu, lesku očí, samopašnej gestikulácie a spôsobu, akým vnímal svet.
Dante pobehoval kade-tade. Nebolo sa kam ponáhľať, čas plynul inak, pomaly, ale on túžil všetko vidieť hneď v tom-ktorom momente. A aj keď nikdy nemal šancu uvidieť všetko, vždy zazrel dosť na to, aby ho to uspokojilo. Alebo si to aspoň myslel.

Bol anjelom. Nemal krídla, pretože aby svojou svižnou chôdzou poletoval, nepotreboval ich. Koniec koncov, nikto nemal krídla; míňali sa účinku. Stačilo metaforicky okrídlené srdce. To, čo si horúčkovito prezeral, od čoho nevedel odtrhnúť zrak, bol pohľad na svet ľudí. A keďže mu to nikto nezakazoval a ani nemal právo, fascinovane hľadel ďalej.
Videl veľa útržkov zo života. Ak ho nejaká udalosť zaujala, neskôr sa k nej vrátil. Popravde, zaujali ho všetky, no pár z nich si vyselektoval, pretože nad ostatnými žiarili.
Najprv ho zaujímali vojny, boje a surovosť. Bol zvedavý, aké sú hranice, nakoľko je ľudstvo schopné byť kruté k vlastnému druhu. Vždy, keď mal pocit, že videl najstrašnejší skutok, sa vzápätí stal ešte horší. Ibaže pochopil, že ľudia si dokážu navzájom ublížiť len dotiaľ, kým majú na to prostriedky. Ich krutosť je obmedzená vývojom.
Zaujal ho aj pokrok. Niektorí ľudia chceli pre svojich to najlepšie a celý svoj život zasvätili výskumu na svoj úkor. A potom zbadal nešťastného vedca, ktorého životná šanca, kam všetko investoval, nevyšla. Nasledujúci deň spáchal samovraždu, pretože okrem výskumu nemal prečo žiť.
Dante medzi riadkami vyčítal, že podaktorí ľudia majú dôvod na život, ktoré nezávisia od toho, či ich práca náhodou nevyjde navnivoč.
Uvidel ženu, ktorá nadránom triedila pracovné papiere, študovala svoje materiály a podchvíľou do nich spravila poznámku ceruzkou. Keď šla do postele, mobil si položila tesne ku posteli, aby jej nič neušlo. Ráno, hoci spala iba pár hodín, fungovala na stopäťdesiat percent. Nasledujúci večer - alebo skôr ráno? - bola scéna taká istá. Pracovný deň tiež. Žila pre svoju prácu, obetovala sa jej.
Pre Danteho bola len živý stroj.
Skupina chlapcov lenivo poťahovala z cigariet. Chlapec, čo vyzeral najviac ako vodcovský typ, sa spýtal, čo priniesol iný chlapec. Ten sa štekavo zasmial a vymenoval pár slangových prezývok, ktorým Dante nerozumel, ale zato cítil, že je to, čo si jeden po druhom hádžu do pitia a z čoho šúľajú cigarety, veľmi zlé.
Jedno z najchudších dievčat, aké kedy videl, si tenkou ihlou prepichlo kožu na predlaktí. Do žily si vpustila ďalšiu z vecí, čo nepoznal. Všimol si, že jej vlasy sú ako riedka slama, že dievča vyzerá ako smrtka a že má pod očami tmavofialové kruhy. A na predlakti nespočetne veľa stôp po predošlých vpichoch. Lenže pocity, aké z nej vnímal, sa nezhodovali s tým, ako devastujúco pôsobila. Látka, akokoľvek zjavne škodlivá, spôsobovala, že dievča zažívalo nebo. Nechcela nič iné než ten humus. Ak vôbec žila, tak pre toto.
Iné dievča, pôsobiace zdravo a normálne, hralo badmintonový turnaj. Bola šikovná, ale na súperkine smeče nestačila, čiže tesne prehrala. Bola zničená, smutná a sklamaná. Hodila sa na lavičku. Cudzia ruka prekryla tú jej a k dievčati si prisadol niekto iný. Jej najlepšia kamarátka, ktorá ju s úsmevom povzbudila, že ešte nie je všetkým dňom koniec. Dievča sa usmialo. Nezabudlo na turnaj, iba si uvedomilo, že život má naďalej svoj zmysel a šlo len o odbíjanie košíka.
Videl ďalšiu podobnú situáciu, počas ktorej sa dozvedel názov toho pocitu. Priateľstvo. Zo všetkého sa mu páčilo najviac.
Skupina kamarátok sedelo na posteli a jedna druhej lakovali nechty, púšťali si hudbu a nahlas štebotali. Pochopil, že správať sa takto znamená správať sa dievčensky. Rozprávali sa o iných ľuďoch, o spolužiakoch, o učiteľoch a o chlapcov. Jedna z nich mala čerstvo za sebou rande a popisovala jeho priebeh. Keď skončila, kamarátka sa zaujímala: "Bude z toho veľká láska?"
Láska? Dante utekal, aby sa dozvedel o jej význame. Dlhšie, na konci skrútené vlasy mu padali do očí. Keby druhá osoba nebola uvedomelejšia ako on, bol by do nej narazil. A Dante, pretože si uvedomil, že ten druhý by mohol poznať odpoveď, sa spýtal:
"N-" zakolísal pri písmene N, lebo začiatočné písmeno mal perfektne zafixované, iba mu trvalo, kým sa rozpamätal na zvyšok, "Noah! Prepáč, nedával som pozor. Čo je to...," zaváhal nad cudzím pojmom, "...láska?"
"Vkuse tu lietaš a ešte si niečo také nevidel? Je veľa vecí, na ktoré nedávaš pozor."
"Ty to vieš, ty vieš, čo to je! A," znova zaváhal, pretože sa neospravedlňoval nijak často, "máš pravdu, nedával som pozor. Vlastne dával, len na iné veci."
"Lepšie bude, ak sa pozrieš sám. Láska nie je ako nenávisť, žiarlivosť či závislosť, aby sa dala definovať. Je veľa druhov lásky a každá je iná."
"Budem už dávať pozor," povedal Dante. Ktovie prečo klopil zrak.
"Aby si už do mňa nevrazil alebo aby si neprehliadal lásku?" pousmial sa Noah.
"Obidve," Dante opätoval úsmev a trielil ďalej.
"Jednu lásku prehliadneš vždy," zamrmlal Noah a šiel svojou cestou.
Dante našiel, čo hľadal. Videl ženu, ako si k hrudi tisne maličkú dcérku. Jej dcérka bola pre ňu všetkým. Najkrajšia, najlepšia, tá, ktorú treba ochraňovať vlastným telom a neskôr priradil výstižný prívlastok - milovaná. Jej matka tu pre ňu bude vždy, pretože v jej živote neexistovalo nič dôležitejšie než dcérka, v porovnaní s malým odtlačkom jej samej bolo všetko nepodstatné.
Chlapec a dievča sa držali za ruky a prechádzali sa. Obaja sa vykašľali na svoje povinnosti, aby mohli byť spolu. Vedeli, že budú niesť následky, no rovnako im bolo jasné, že pár spoločných minút bude stáť za to. Našli stredobod vesmíru.
Tak toto bola láska! Dantemu sa zapáčila. Premýšľal, koho by ľúbil, keby si mal vybrať. Uvedomil si, že láska sa nevyberá, láska proste príde a nepýta sa. Zamyslel sa nad tým, či vôbec niekto ľúbi jeho. Nevedel.
Potom si uvedomil, že aj priateľstvo je predsa láska. Aj priatelia dokážu odložiť povinnosti, pretože kamarát(ka) potrebuje súrnu pomoc. Aj priatelia sa držia za ruky a dodávajú si chuť do života.
Dievča držalo v ruke mobil. Prezerala si prijaté správy, teda jednu konkrétnu prijatú správu od konkrétneho človeka. Slová sa jej zlievali a zhlukovali, len jedno z nich videla jasne: koniec. Dante vedel, že ide o koniec ich vzťahu. A zároveň aj o koniec života toho dievčaťa. Spáchala samovraždu, pretože ho milovala nadovšetko, kým jej láska opätovaná nebola.
A tak Dante spoznal obrátenú stranu lásky. Lásku, ktorá je jednostranná.
Videl, že chlapec, ktorý napísal do správy ono slovo "koniec", to nemyslel zle. Nechcel jej ublížiť a už vôbec nechcel, aby kvôli nemu zomrela. Želal jej, aby mala niekoho lepšieho než on a aby - čo bolo najpodstatnejšie slovo - žila ďalej, šťastná, že už nie sú spolu.
Dante rozmýšľal, či sa k niekomu nezachoval podobne ako ten chlapec. Čo ak niekomu nevedome ublížil? A ak aj, ako má na to prísť? Spomenul si na Noahove slová. "Láska nie je ako nenávisť, žiarlivosť či závislosť, aby sa dala definovať. Je veľa druhov lásky a každá je iná." Nepomohlo. Keď je každá iná, nedá sa zovšeobecňovať.
"Noah?" Tentoraz doňho nevrazil. Hľadal ho kade-tade, až ho našiel.
Noah zdvihol jeden prst, nech ho narušiteľ nechá dopozerať, na čo sa sústredil. Bolo to dôležité, pre zainteresovaných doslova smrteľne dôležité. "Áno?" Zdvihol zrak, jeho oči sa stretli s tými, čo patrili Dantemu.
"Naozaj je každá láska iná? Nedala by sa definovať?"
Noah bol rozrušený z toho, čo pred chvíľou videl. A zároveň nechcel Danteho vždy len poučovať. "Možno dala. Ale, Dante," s menom sa pohral, prevaľoval ho na jazyku ako ľudia šľahačku, "môžeš si vytvoriť svoju vlastnú definíciu. City sú relatívne."
"Čím viac sa pozerám, tým viac mám pocit, že je relatívne všetko."
Noah sa usmial. "Všetko nie."
"Prečo nie?"
"Ešte si si nevšimol, že keby bolo relatívne všetko, bolo by to všeobecné definovanie. A tak, aby bola relatívna aj relatívnosť, musia byť výnimky."
Dante sa rozosmial sýtym zvukom nebeskej zvonkohry. "To bola veta," zahihňal sa. Potom zvážnel. Pozoroval Noaha. Oproti ľuďom sa zdal byť oveľa skutočnejší. Tak si asi ľudia pripadajú navzájom. "Späť k láske. Na ňu som sa chcel opýtať."
"Už si sa predsa pýtal. Či si chcel ešte niečo?" Tónom reči Danteho povzbudil k otázke. Noah bol láskavý. Láskavý - slovo nabetón pochádzalo od lásky. A keďže bol taký k Dantemu...
"Áno, ešte niečo. Máš ma rád?" Príliš priama otázka. Ľudia sa tak nepýtali. Pretože už zabudli byť priami a všetko zastierali.
Akoby si vymenili role. Dante povzbudzoval staršieho Noaha k odpovedi.
"Áno, istým spôsobom," povedal Noah.
Dante sa usmial, až sa mu v lícach objavili rozkošné jamky. Čo iné Noahovi zostávalo, než úsmev opätovať?
A Dante bol šťastný. Niekto ho má rád. Bolo to krajšie ako obrazy ľudskej lásky, krajšie, než čakal. Najpríjemnejšie na svete je vsunúť dlaň do druhej, lebo len tak sú obe úplné. Dante spoznal význam lásky. Neutekal hore-dole, dával pozor, či do niekoho nevrazí a viac rozumel tomu, čo vidí. Nezostarol, iba zmúdrel. Milovaný Dante.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 le le | 30. dubna 2011 v 17:06 | Reagovat

jej nahodou som natrafila na tvoj blog - super pises. Lenka

2 capepeidy capepeidy | Web | 1. května 2011 v 11:05 | Reagovat

[1]: to som nepisala ja :) tu prebiehala jedna sutaz co sme s kamoskou (susedkou) rozbehli a toto je sutazny prispevok :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama