(M)učiareň Ab imo pectore

30. prosince 2010 v 22:49 | capepeidy |  (M)učiareň 2010
"Ab imo pectore"
Z hĺbky srdca


Wiliam Shakespear: Smutným hodiny sa dlhé zdajú.

Je zvláštne, že aj keď si uvedomujem, že je to len pocit, nedokážem mu zabrániť. Ten pocittal

samoty, ktorý mi dáva jasne najavo, ako sa nemám o koho oprieť. Cítim to vo svojej podstate - vo svojom srdci. Cítim, akoby som bola vzdialená od všetkého a všetkých a hocaký chabý pokus, ako sa k nim dostať, by mi nepomohol. Plne si uvedomujem, že si všetko len namýšľam a že vôbec nie som sama, ale nemám silu počuť pravdu. Radšej budem smutná, snažiac sa o to, aby som nebola, keďže si uvedomujem, že je to len pocit a stačí tak málo, aby som bola z pochmúrnej samoty vytrhnutá, ale niečo ma nechce pustiť k tej radosti. K mojim priateľom. Teraz je oveľa ťažšie ísť za nimi, keď mám pocit, akoby ma nepodržali, keď som to "najviac" potrebovala. Najviac to v skutočnosti nebolo. Bol to len zlý deň a zlé myšlienky, vďaka ktorým som teraz zarmútená. Mala by som od nich odísť. Dať im výpoveď a ísť na slnečnú dovolenku s ľuďmi, ktorí ma majú radi. Chvíľu nič neriešiť, nerozmýšľať, jednoducho vypnúť. Byť veselá a šťastná a nie neustále len myslieť na to, že mám brať ohľad na všetkých naokolo a seba nechávam trpieť niekde v hĺbke srdca a pri tom vedieť, že sa mi to vráti ako aj teraz.



Som smutná a chce sa mi plakať. Chcem byť sama, aby som nemusela nikomu vysvetľovať, čo mi je, lebo v porovnaní s ostatnými to nie je nič a pritom chcem byť v silnom objatí niekoho, kto ma za každú cenu ochráni, kým opäť naberiem silu ísť ďalej a len pomáhať iným a seba nechať niekde v hĺbke svojej duše. Môžem byť uzavretá a pokojne aj skľúčená, keď o tom budem vedieť iba ja. Takto chcem utekať, pokiaľ to pôjde, aj kebyže to má znamenať, že budem utekať sama pred sebou. Stále sa budem ospravedlňovať ostatným a pri tom si uvedomovať, že prísť niekedy za niekým a povedať jednoducho, aby ma objal, by bolo oveľa jednoduchšie ako hrať pretvárku a robiť sa, že aj ja mám právo byť smutná. Ani neviem, či rozmýšľam primerane alebo nie. Mám pocit, akoby som sa snažila nájsť niečo, vďaka čomu by som mohla povedať, že odteraz budem už len milá a priateľská; povedať, že sa môžu o mňa oprieť, a byť tá silná, ale pritom som teraz ja tá, čo uniká od toho, čo chce, aby mohla byť sama sebou. Byť niekedy tou vyčerpanou, plačúc, a vnútri zranenou osobou.

Prečo len stále musím myslieť na to, či sa to hodí? Byť akoby závislá na tom, či ostatní sú v poriadku a ak nie, tak ja budem. Jednoducho keď budem naštvaná, chcem byť naštvaná, keď ma niekto zraní tým, čo povie, chcem, aby videl na mne, že to nebolo v poriadku. Netváriť sa podľa potrieb iných, ale podľa tých vlastných. Akoby to bolo pre mňa najťažšie - tváriť sa podľa toho, ako to práve pociťujem, akoby som ostatným až príliš ukázala, že som zraniteľná presne ako oni. Ale pri tom, keď plačem, a je možné, aby ma videli tí, ktorých potrebujem, tí s ktorými mám tak blízky vzťah, že ma môžu objať bez zaváhania, bývam sama. Lebo toto nie je ako film, v ktorom vychádza všetko tak, ako má a tak ako hlavný hrdina potrebuje. Toto je tá smiešna realita, ktorá mi chce ukazovať svoju moc. Je jedno, či sa budem skrývať v kamennom šedom svete alebo nasadím ružové okuliare. Pokiaľ sa v tej najhlbšej hĺbke srdca nerozhodnem, že to zmením. Ak sa nerozhodnem, tak si nebudem vedieť za tým stáť, a potom to bude len moja hra plná podomácky vyrobených masiek.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Janka Janka | Web | 30. prosince 2010 v 22:57 | Reagovat

Neumim vubec slovensky promin :-(

2 capepeidy capepeidy | Web | 30. prosince 2010 v 23:28 | Reagovat

[1]: nechapem co tym chces povedat

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama