III. Krv na rukáve

28. listopadu 2010 v 17:20 | III. |  Verba volant, scripta manet

33
Fúkala som do horúcej, čiernej kávy bez cukru, ako keby som ju mohla ochladiť behom pár sekúnd. Dlane som mala nacapené na vyhriatom hrnčeku, pálil ma, ale ja som to čiastočne zo zvyku a čiastočne pre príjemný pocit, že mi aspoň raz nemrznú ruky, ignorovala.



"Bré ránko," ozvalo sa od chodby. Jay sa opieral o zárubňu v pokrčenenej, polorozopnutej košeli od včerajšieho večera a slipoch, pričom mu vlasy odstávali na všetky svetové strany a oči mal stále zalepené spánkom a pár neposlušnými prameňmi vlasov. Košeľa vyzerala ako krave z pysku, a okrem toho mala na rukáve škvrnku a pár kvapiek známej farby...

"Prečo máš ten kus renty, čo bolo myslené ako košeľa, od krvi?!" spýtala som sa.

Keďže nevedel poriadne roztvoriť oči, ironicky zdvihol obočie a zívol. "Čo?"

"Na rukáve," napovedala som. Samozrejme, pozrel sa automaticky na nesprávny rukáv. "Na druhom," usmernila som ho.

"Aha." Ďalšie zívnutie. "To... to nemehlo... Janette. Vykydla na mňa... pol pohára červeného. Ale musel som... veď vieš, tváriť sa, že je to okej, inak by ma odteraz terorizovala, robili by mi naprieky a.... to mi nechýba."

Vo vysvetľovaní mal pár odmĺk. Možno som paranoidná, ale vychádzalo mi z toho, že buď si na včerajšok poriadne nepamätá a loví v pamäti, alebo sa vrátil asi pred hodinou, keď je taký nevyspatý, alebo si skrátka vymýšľa. Nestihla som už nič povedať, a ja viem, že som niečo mala na jazyku, lebo mi z vrecka začala vyhrávať chytľavá melódia.

Menej chytľavá už bola pointa rozhovoru. Pod mostom bola nájdená mŕtvola. "Skvelá", fakt "skvelá" správa. Hlavne pre mňa. Ako vyšetrovateľka sa tam musím urýchlene dostaviť.

Zdvihla som sa zo stoličky. Jayovi bolo jasné, kam idem a prečo. Zatiaľ neznáma žena nebola prvé telo ani prvé miesto činu. Pristúpil ku mne a dal mi letmú pusu, iba takú, akú by ste dali najlepšiemu kamarátovi.

"Kto je to dnes?"

"Citujem: neznáma blondína strednej postavy."

Uhol pohľadom a naraz sa, aj napriek roztomilo vyhúkanému výrazu, zatváril omnoho staršie, ako životom zničený päťdesiatnik. "Uži si pohľad."

"Neužijem si ho. A aj tebe krásny deň."

*

Mala som pravdu, neužila som si pohľad na mŕtvolu. Nebola to najškaredšie dokatovaná mŕtvola, akú som videla, a aj tak mnou zmietali rovnaké pocity ako vždy. Kto to urobil? Cítila som k nemu hnev, ako keď fúknete do ohňa a rozhorí sa do výšky. Zistíme to.

Ako som už počula, bola to blondína strednej postavy. Odfarbená blondína, napovedali odrastené končeky vlasov a tmavé, natenko pretrhané obočie. Všetky mŕtvoly sú bledé, ale táto mala za živa pokožku opálenú. Možno prirodzene, možno si pomohla solárkom, to už sa nedozvieme. Stredná postava je dosť všeobecný popis, no na túto to sedelo, bola priemerne vysoká a ani chudá, ani tučná. Sako malo navrchu odtrhnuté gombíky, alebo teda viseli na dlhých nitkách, skrátka bolo určite použité násilie, o čom svedčili podliatiny a škrabance na predlaktí. Telo ležalo tesne poniže mostu, na kraji s plytkou vodou a okruhliakmi. Vrah - či možno vrahovia - asi zamýšľali telo spustiť po rieke, lenže zabudli na tohoročné sucho a prúd nebol dosť silný, aby stiahol bezvládnu bábiku, akoby bola len ulomený konárik.

Príčina smrti nebola celkom jasná. Áno, mala na krku podliatiny, ale ja som si bola istá, že nie od škrtenia. Videla som uškrtené telá a ich podliatiny, a neboli dosť podobné. Ani ju nepostrelili. Určite zomrela násilnou smrťou, keď sa bránila. Avšak akou?

"Na... Na čo zomrela?" spýtala som sa.

Mike, kolega, sa na mňa uškrnul. "To najlepšie na koniec, zlatko."

Zľahka vsunul ruku pod driek mŕtvej a pretočil ju tak, že som jej videla chrbát, na ktorý som sa pôvodne zamerala, teda zadnú časť krku. Ani neviem, čo som tam chcela vidieť, možno poškodenú miechu a napovedajúce modriny. Nič. Pozrela som sa jej na temeno.

Zostala som v šoku. Bolo to odporné. Jedna rana, avšak nesmierne hlboká, prerazila lebku a prešla až do mozgu, kde si prevŕtala svojich pár centimetrov. Niečo s tenkým ostrím jej vrazili zozadu do hlavy zrvujúcou silou, nakoľko to prerazilo, a nie pomliaždilo lebku.

Zdrvujúca sila znamená zdrvujúcu zúrivosť pri vražde. Nechcela by som stretnúť toho chlapíka - lebo na prerazenie lebky žena rozhodne nemá dosť sily - ani v zlom sne.

"Dokázal by si zaraziť čosi ostré takto hlboko?" spýtala som sa.

Mike zavrtel hlavou. "Čo si, síce sa raz za čas vo fitku ukážem, ale nie. Chce to riadne silné paže. Nie že by tie moje silné neboli," žmurkol na mňa, začal afektovane napínať bicepsy a napodobňovať cvičenie.

Spomenula som si na Jaya, ako zatínal svaly, a tie mu pod kožou navierali, ako keby si tam všil sfúknuté lopty, ktoré teraz napojil na pumpu. Bol úžasne silný.

"Mike, ty sa radšej venuj klasickému posilovaniu."

"Prečo? Aby som niekomu zarazil dýku do hlavy?"

Rozstrapatila som mu vlasy a brnkla po nose. "Aby si už na niekoho zapôsobil. Otoč telo do pôvodnej pozície, prosím ťa."

Fajn, telo som už videla, nasledovala obhliadka terénu. Telo doniesli, a nie dotiahli, lebo sa už tráva zdvihla a zanechala len nejasné obrysy krokov. Stopy po ťahaní by zostali. Po vrahovi som tu už nič neuvidela, obchádzala som breh rieky s odstupom päť-sedem metrov.

Počkať, záblesk striebra! Čupla som si a gumenou rukavicou som zodvihla malú striebornú vecičku. Tak, aby ma Mike nevidel, som ten ligotavý kúsok otočila na svetlo. Bol to manžetový gombík. Jayov manžetový gombík. Rýchlo som ho strčila do vrecka riflí.

V tú chvíľu som to odôvodňovala tým, že nechcem, aby Jaya zbytočne vypočúvali.

*

"Zistil si niečo nové?" opýtala som sa súdneho patológa. Napísala som mu pár mojich postrehov z miesta činu a teraz bola, po pár hodinách , po výsledky.

"Veľa nie. Príčina smrti je jasná a veľmi nepomôže, ak ti to poviem latinsky. Vražednú zbraň neurčujem ja, iba som napísal, že podľa mňa mimoriadne veľký kuchynský či iný nôž či dýka. No a ak si si myslela, že možno spod nechtov, keď už sa obeť bránila, vydolujem DNA, si na omyle, lebo aj keď voda nebola dosť hlboká, aby vzala telo, bola dosť hlboká, aby DNA zničila."

"Takže tu nič," skonštatovala som.

"Presne. Vietor fúka inam. Ozaj, akonáhle zistíš meno, daj vedieť. Akurát porovnávam zubné karty s kartami nedávno nezvestných blondínok okolo tridsiatky."

Ničovaté nič nevieme. Ani ja nič neviem - o Jayovom manžetovom gombíku pri čerstvej mŕtvole...

Zabehla som k Mikeovej kancelárii, ktorú mal spoločnú so mnou, a našla som ho kontrolovať databázu.

"Máš niečo aspoň ty?" vybafla som.

"A čo tak zhurta?" doberal si ma.

"Tak máš?"

"Jasné. Je to Beverly McCoughová, tridsaťdva - to je prosím pekne vek, nie váha. Podniká s realitami, má tu fajný domček a... Minulý týždeň podala žalobu za vydieranie, ublíženie na zdraví nejakého spoluobčana a žiadosť na prešetrenie firmy na Jaya Connora."

Radšej keby na mňa vyliali vedro ľadovej vody. Okej, vedro je málo. Tento šok bol však totálne intenzívny, každá bunka môjho tela bola v pozore.

"Ďakujem, ďakujem moc."

Zvrtla som sa na podpätku a utekala som domov.

"Hej! Barbara! Barbie!!" kričal za mnou, ibaže ja som si ho nevšímala.

*

Otvorila som dvere, ba priam som ich rozrazila. Jay bol v kuchyni, zbadala som jeho siluetu proti slnku, krájal zeleninu veľkým nožom.

"Zabil si ju!" kričal jasný hlas. Vzhľadom na to, že tam nikto okrem nás dvoch nebol, je zjavné, že ten hlas patril mne, no vtedy šiel mimo mňa, kričali len moje ústa.

Vyvalil na mňa oči, a potom sa mu v nich mihol akýsi tmavý tieň. "Koho preboha?"

"Beverly Mc-ako-to-sakra-šlo. Zabil si ju! Hnusne, odporne, príšerne si ju zabil! Prečo, do riti, prečo?!"

Prestal krájať a kŕčovito zovrel nôž. Podobným nožom zamordoval tamtú blondínu. Možno dokonca tým istým. Schmatol ho a pohol sa dopredu. Šepkal, každé jeho slovo znelo zlovestne: "Chcela ma zažalovať! A to chceš aj ty! Prečo, prečo, prečo idete všetci proti mne?"

"Chcela ťa zažalovať za niečo, čo si spravil, a to je pravda!" vrieskala som, hlas mi preskakoval.

"Nie je jedno, čo je pravda?! Aj tak sa to nikto nedozvie! Nikdy!!!"

Začal ku mne kráčať. Istým spôsobom pôvabne ako jaguár, ktorý si ide po svoju korisť. Istým spôsobom nemotorne ako zombie, čo práve povolali z hrobu.

Nebála som sa, že by ma zabil, za pásom som cítila služobnú zbraň podobne, ako vo vrecku cítite mobil. Bála som sa okamihu, kedy ju budem musieť použiť.

Aby sa mi zdal reálnejší, vytiahla som ju. "Jay, prosím, prestaň!"

"Ty by si ma nezabila! Nezabila! A ja nechcem zabiť teba. Takže nechaj tú zbraň!" Zavrtela som hlavou. "Tá sviňa ma udala, sledovala ma celé mesiace a potom to spustila. A tak som k nej včera prišiel. Nečakala ma, myslela si, že riešim veci len na súde. Zjavne ma nesledovala dosť dobre. Nechcela odvolať žalobu. Bola rovnako tvrdohlavá ako ty. A tak som schytil nôž a vrazil som jej ho do hlavy. To bola ale šupa. Barbie, rozmysli si to. Nechaj zbraň, nechaj žaloby a môžeme žiť, akoby sa nič nestalo."

"Nemôžme, pretože niečo sa stalo!"

"Taká tvrdohlavá," povzdychol. Zase postupoval dopredu.

Odistila som zbraň. "Jay!"

Rozbehol sa ku mne, bola z neho rozmazaná šmuha, a ja som inštinktívne stisla kohútik, mieriac na hruď. Posledným, zúfalým pohybom mi špičkou noža švihol po predlaktí. Strhla som sa a vystrelila som ešte raz, presne na srdce.

*

"Jay Jay Jay Jay Jay Jay..." Pery sa mi pohybovali a stále dokola vyslovovali jeho meno.

Niekto cezo mňa prehodil teplú deku a chytil ma okolo ramien. Bolo mi jedno, kto to je, potrebovala som sa vyrozprávať aspoň čiastočne. "Je to... všetko... moja vina..." Mala som zachrípnutý hlas a pauzovala som aj kvôli poťahovaniu nosom. "Ja... na mieste činu som... som našla J-Jayov... manžetový gombík a... vzala som ho... Kým mi to došlo... bolo neskoro... neskoro..."

"Nie je to tvoja chyba. Nie je, počuješ?! Zachovala si sa dobre, veď si ešte nažive! Prosím, prosím ťa, nevyčítaj si to."

Mike ma tuho objal a hlavu som si položila na jeho plece.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 28. listopadu 2010 v 19:42 | Reagovat

Keďže som nesplnila môj záväzok s komentovaním pri predchádzajúcom kole, spravím tak teraz, hoci je tu príspevkov až desivo málo (aspoň mám menej roboty :D )

Prvá vec, ktorá mi na poviedke vadí je veľmi predvídateľný dej. Po prečítaní pár odstavec som vedela, kto bude
vrahom. Ďalej sa mi zdalo, že sa to všetko udialo až desivo rýchlo, ako keď zrýchlene pretáčam film. Myslím, že sa tam dalo zamerať na detaily a podobné maličkosti, ktoré dotvárajú dej a ako posledné, koniec sa mi zdá useknutý, dalo by sa to ešte viac dotiahnuť. Toť môj skromný názor...

2 slečna   Autorka slečna Autorka | 15. prosince 2010 v 14:01 | Reagovat

[1]: Presne, o čo ľahšie sa ti to splní :D

Hej, aj ja si to uvedomujem, keď to po sebe prebehnem očami. Ono ja som to len trochu (viditeľne málo) popremýšľala, čo za "detektívku" by som bola schopná splodiť a hneď som sa to pokúšala šupnúť do Wordu. Zorala som to, no. A aby som mohla rozvinúť maličkosti na dotvorenie deja, by som najprv musela mať poriadny dej. :-x

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama