VII. Slová

10. října 2010 v 15:07 | VII. |  Verba volant, scripta manet

   Ráno som vstávala celkom skoro. Prvý deň v novej škole robí predsa len svoje. Pripravila som sa a zišla dole do kuchyne. Na stole, pri miske s ovocím stál papierik. Vzala som ho a prečítala:
   Dobré ráno, miláčik,
   musela som skoro ráno ísť do práce, súrne ma povolali. Vrátim sa až neskoro večer, tak priprav desiatu a odveď malého do škôlky.
   Ľúbim ťa, mamina.

VII.
  
Ako inak. Mama ma v tom opäť nechala samú. Mala by som sa vám asi predstaviť. Volám sa Amy Hillbert. Moja matka pracuje ako manažment nejakej firmy, ktorá stratila pobočku v meste, kde sme bývali pred tým. Preto sme sa presťahovali sem, do New Yorku. Otec zomrel už keď som bola dieťa, šoféroval opitý. No to je už iný príbeh, takže necháme to stranou.
   Ako desiatu som pre Andrewa urobila chlieb, ktorý som osladila veľkou dávkou medu, ktorý tak veľmi miloval. Zabalila som mu ho, pripravila brata a mohlo sa vyraziť. Mala som to šťastie, že som mala v mobile GPS.ko, vďaka ktorému som sa dostala až k jeho škôlke.
   Ako som tak vychádzala od neho, pred bráničkou som zbadala akéhosichalana.
   "Kamže kam, holčina?" nadhodil primitívny výraz. Musím uznať, že vyzeral naozaj pekne, ale jeho správanie sa mi hnusilo. Šla som ďalej, neodpovedajúc mu. Postavil sa z lavičky, na ktorej sedel a pristúpil bližšie ku mne.
   "No tak, nemusíš sa ma báť," mrkol na mňa. Srdce sa mi rozbúšilo, pridala som do kroku. Vošla som priamo na cestu, aby som prešla na druhú stranu od neho autá-neautá. Mala som to šťastie, že ma nenasledoval, pretože sa vyrútili autá, ktorým som sa ledubydu ohla.
   No v tom som zacítila odľahčenie v pravom vrecku mikiny. Strčila som tam ruku a na svoje prekvapenie som nič nezacítila. Obrátila som sa na opačnú stranu. Na zemi bola kopa papierikov s mojim nickom na twitter. Áno, možno vám to príde detinské, ale deň v novej školy robí nových ľudí. To znamená, že treba byť v kontakte. A mám skúsenosti, že nikdy si ôj nick nezapamätali, tak som si dopredu spravila papieriky. No ups. Chlapec mi zamával jedným papierikom a pobral sa preč.
   Vzdychla som si a pobrala sa do školy.

   Po zoznámení sa začalo vyučovanie.
   "Takže chýba dnes niekto?" opýtala sa profesorka.
   "Daniel tu opäť nie je," zakričali žiaci
   "Daniel tu nikdy nie je," opravila ich profka a zapísala ho.
   "Kto je ten Daniel?" opýtala som sa, keďže pri jeho mene sa nie jedno dievča v triede rozplývalo.
   "Náš playboy," zašvitorila jedna. "Je úplne božský, až na to že je veľký sukničkár. A dosť často točí školu. Je to proste taký povaľač, ktorý uprednostňuje život s kamarátmi pred školou a povinnosťami."
   "Aha. To je naozaj pekné."
   Niekto ako ja, veľmi spoľahlivá a zodpovedná osoba som niečo také nedokázala pochopiť. Možno si pomyslíte, že nie som v poriadku, keď ma baví sa len učiť, učiť a učiť. Veľmi von nechodím, akurát chatujem na TWITTERI, od rána do večera.
   Ešte v to ráno mi došla na twitteri správa od neznámeho. Pozrela som si jeho albumy a zistila som, že to je ten chalan od škôlky.
   "Čítal som tvoj profil. Môžeš vyjsť pred dom?" prečítala som nahlas. Srdce sa mi opäť rozbúšilo od nervozity. Ale nenechala som to tak. Pozrela som sa cez žalúzie von oknom, ale nikto tam nebol. Nevadí. Tak som sa šla obuť a vyšla som pred vchodové dvere. Už tam sedel na schodoch.
   "Ahoj," pozdravil ma, "Amy."
   "Vieš aká je moja mienka o tebe? Si nejaký úchyl, ktorý ma prenasleduje!" povedala som, ale neudržala som si dlho nahnevanú tvár, keďže jeho krása bola oslnivá.
   "Nemyslím si. Lebo chodíme spolu do školy, dokonca do rovnakej triedy."
   "Nemyslíš vážne! Prečo som ťa dnes nevidela?!" spýtala som sa a prisadla si k nemu. Nestáva sa mi to často, ale mala som pocit, že mu môžem dôverovať.
   "No dnes som sa trochu flákal," poškrabal sa na spánkoch. Bol presne taký, akého mi ho opisovali.
   "Kde bývaš?" opýtala som sa.
   "Oproti tebe," odpovedal a znovu sa usmial. Na chvíľu zavládlo ticho. "Si milá baba. Väčšina by sa so mnou po tom výstupe tam ani nebavila. Prepáč za to, bol som mierne mimo, ak chápeš čo tým myslím," uškrnul sa.
   Od tej doby prešlo niekoľko dní. Stali sa z nás veľmi dobrí kamoši, až nakoniec si ma raz v škole zavolal nabok.

"Musím ti niečo povedať..."
   ...snáď to nie je vyznanie! pomyslela som si.

"Ako tvoj najlepší kamoš som zodpovedný za to, aby si sa to dozvedela... Ale... V tých šatách vyzeráš naozaj tučne," povedal.
   Bum! Bolo to. Facka. Odtlačok. Červený. Na líci. Jeho. Odo mňa.
   "Si neskutočný!" zahromžila som a pomyslela si, že to radšej mohlo byť to vyznanie. Na to sa len usmial a nezmyselne pokrútil hlavou...

 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama