IX. Elisabethin denník

10. října 2010 v 15:13 | IX. |  Verba volant, scripta manet
  IX.

Elisabeth sa rozbehla dole ulicou. Mnoho, pre ňu, známych tvári sa za ňou prekvapene

otočilo a z niekoľkých strán zaznelo začudované, "Elisabeth, kam bežíte?"
No odpoveď sa im nedostavila. Na to bola mladá šľachtičná v tejto chvíli príliš zamestnaná tým, aby sa pri svojom energetickom behu o niečo nepotkla. V topánkach na opätkoch bolo totižto umenie vedieť utekať tak rýchlo, aby Vás pri tom nelapili.
       Nemala tušenia kam beží. Jedno však vedela určite, musí ujsť. Preč! Aspoň na chvíľu sa od toho vzduchu, ktorý ju len dusil a nedodával jej žiaden kyslík, oslobodiť. Oslobodiť sa od toho života, ktorý mala naplánovaný snáď až po svoju smrť. Možno mala už vymyslený aj epitaf na náhrobok. Život, ktorý sa skladal len z pravidiel a povinných úsmevov na všetky strany. Aj na ľudí, ktorým by do chrbta najradšej zabodla dýku. Jej otec a macocha ju obrali o jej detstvo a vycvičili ju na to, aby prežila v budúcnosti. Pripadala si ako vo vojenskom tábore, kde mužov vycvičili na boj a na to, aby prežili.



       Obmedzená sloboda ju ničila a tá zlatá klietka v ktorej ju väznili 16 rokov, bola nútená sa otvoriť.

      Na obyčajné dni už bola zvyknutá, avšak dnes to bol už vrchol. Jej pohár trpezlivosti pretiekol v momente, kedy jej oznámili jej zasnúbenie s mladým grófom. Ten znechutený pohľad jeho matky sa jej neustále zjavuje pred očami.
       "Prosíte si čaj s medom, alebo nesladený?" položila jej celkom jednoduchú otázku, no Elisabeth v momente onemela. Akoby sa v tej otázke skrývalo aj čosi viac, než je nevinné osladenie čaju. A ten pohľad, ktorým ju tá žena prevŕtavala bol na nevydržanie. Zachádzal až pod kožu a nepríjemne šteklil až do morku kostí. Prečo na mňa tak zíza? Pýtala sa v duchu, avšak odpoveď, ktorú čakala, v jej hlave nezaznela. Pomaly začala byť nervózna. Začínala si pripadať ako nejaká atrakcia v zoo.
       A potom ako jej oznámili, že sa za grófa bude vydávať, v jej žilách zovrela modrá krv a ona sa od stola prudko postavila. Tento raz to bola ona, kto prebodával pohľadom. Konkrétne sa zamerala na svojho otca, ktorý ako sa zdá, tú reakciu očakával. Svoj chudí bledý prst zabodla do vzduchu smerom k Benjamínovi a v zápore pokrútila hlavou.
"To teda nie! Ja sa jeho manželkou nestanem, nikdy!" zvýraznila to slovo. Jej tón nebol príliš srdečný rovnako ako ani jej pohľad nie. Momentálne vyzerala sťa hladný tiger ktorý vystrkuje pazúry a to núti ostatných ustúpiť. Ba dokonca aj mladý gróf sa pred jej pohľadom scvrkol.
"Ja si toho povaľača odmietam vziať a to je moje konečné nie!" vyhlásila a bez akéhokoľvek rozlúčenia vybehla von. Na moment úplne zabudla na etické zásady.
       Teraz ešte stále utekala uličkou a ani si nevšimla, do akej pochybnej časti mesta sa dostala. Keby to totiž vedela, asi na západ nikdy nezabočí.
       Miestami kľukatá cesta bola vykladaná tmavými kameňmi a pozdĺž cesty sa ťahali vysoké budovy, ktoré ulicu lemovali. Niekde boli stavby už bez okien a bez strechy. No sem-tam sa našiel ešte obchod s potravinami, ktorý mal aj dvere. Ulica bola na prvý pohľad prázdna, avšak keď sa človek lepšie porozhliadol, zbadal žobrákov, ktorý sedia pri stenách s vystrčenými dlaňami a tiež mohol vidieť zlodejom, ktorý sa skrývali v temných zákutiach.
       Elisine vlasy ohnivej farby, ktoré boli úhľadne upravené do drdolu, teraz vial vietor dozadu pri čom ich poriadne strapatil. Zelená stuha sa z nej vlasov vyšmykla a potichu bez šuchotania dopadla na zem. Rovnakej zelenej farby mala aj korzetové šaty. Ich sukňa bola s vyšším pásom, o niekoľko odtieňov tmavšia a pod povrchom sa skrývalo ešte niekoľko spodničiek. Neboli to najpohodlnejšie šaty, no bola nútená nosiť ich a taktiež korzety v ktorých sa takmer nedalo dýchať, pretože jej komorníčka, Anna, jej ho sťahovala každý deň viac.
       Zrazu ju ktosi lapil za pažu a stiahol do jednej z vedľajších uličiek. Tie boli ešte užšie a omnoho temnejšie, ako tá ktorou bežala doteraz. Smrdelo to zdochlinami a špinou, na ktorú nebola zvyknutá. Popred ňu prebehla vyplašená mačka s naježenou srsťou. Prekvapene vypískla, no skôr než by stihla začať kričať, jej ústa prikryla zafúľaná zablatená ruka. Z toho zápachu, ktorý sa ťahal z pokožky majiteľa ruky, jej prišlo nevoľno a preto skrivila tvár odporom.

       Dievčati, ktoré ešte stále zaujato sledovalo krvavo červené jablko na misy s ovocím, sa na čele objavila vráska, keď začula zvuk prichádzajúcej správy. Nemala najmenšiu chuť sa teraz venovať počítaču, no keď jej po chvíli došli ďalšie tri správy, bola nútená sa postaviť.
       Cestou po schodoch si niečo nespokojne mrmlala o tom, či ľudia nechápu, keď je niekto zamestnaný, a že im sa im nerozhodla odpisovať preto, že by čakala na ďalšie správy z ich strany.
       Prešla do svojej izby a posadila sa na stoličku z 18-násteho storočia k stolíku na ktorom mala položený čierny notebook. Jej izba bola zariadená dosť luxusne, no zároveň staromódne, keďže tu bol pôvodný nábytok. V strede izby malá obrovskú posteľ s modrými poťahmi. Pozdĺž západnej steny sa jej ťahal dlhý šatník a na južnej strane mala police s knihami. Ku podivu ich nebolo málo. Mala tam snáď celú knižnicu, z každého žánru trošku. Písací stolík mala položený pod oknom, z ktorého videla rovno do záhrady, za ktorou sa šíril dlhý les.
       To, že jej tie správy prichádzajú na Twitteri, jej bolo jasné. Nie žeby bola na chatových stránkach nejako závislá. To skôr osoba, ktorá jej písala.
       Klikla na správu a keď zbadala, že je to jej najlepšia kamarátka, potešila sa. Aspoň niečo pozitívne, keď ju už vyrušila pri tuhom premýšľaní. Celý deň ju totiž čakala, aby jej mohla porozprávať niečo, čoho sa dočítala v Elisabethinom denníku, o ktorom jej už skôr hovorila.
Preto sa dala okamžite do písania.

       "Ale, čo. Mladá šľachtičná!" vypľuj to slovo pohŕdavým tónom jeden z tých dvoch žobrákov, ktorý si ju odchytili. Svetlo blond vlasy mal teraz mastné a špinavé od uhlia a popolu. Rovnako ako aj jeho chlapčenská tvár a hnedé nohavice s hnedým sakom. Chlapec poriadne páchol. Elis mala žalúdok ako na lodi, pri tom smrade sa jej snáď niekoľkokrát aj obrátil.
       Na urodzených pravdepodobne nemali veľmi prívetivé názory, keď to bola prvá veta, ktorú povedal. A tiež pravdepodobne nedodržiavali žiadne morálne zásady, keď sa s ňou bavil takým drzým tónom. To, že boli žobráci si Elis myslela len z prvého pohľadu, keďže onedlho jej došlo, že to asi žobráci nebudú. Tí nie sú taký bystrí.
       Vyplašene na chlapca pozrela a následne na toho druhého. Nervózne sa začala štorcovať a zmietať sa, no nepomohlo to, keďže oproti tomu vyššiemu, ktorý ju držal pod krkom nemala šancu. A nemohla ani kričať, pretože rukou jej ešte stále zakrýval ústa. Oči na moment stiahla do drobných štrbiniek. Len dokým nepresvedčila svoj žalúdok o tom, že vyvrátiť dnešný obed, by príliš praktické nebolo, keďže kvôli ruke na svojich ústach, by sa nimi len zadusila.                                                  
       Keď sa jej vnútorné orgány trochu upokojili a prispôsobili, opatrne sa nadýchla nosom, Miesto toho aby sa pozrela znovu na chlapca pred sebou, svoj pohľad upriamila na toho druhého, ktorý ako sa zdalo, radšej všetko pozoroval v ústraní. Ten jej pripadal ako niekto, koho skôr zlomí.
Prevŕtala ho zeleným pohľadom. Prosila ho aspoň očami, keď už nie slovami, o to, aby ju pustili. Keby mohla snáď by aj pokľakla len aby ju pustili a to chlapec v jej očiach videl. Videl tú oddanosť, ktorú mu v tej chvíli ponúkala, len aby mohla ísť. Po tvári jej stiekla slza a vtedy zaznela mrazivá požiadavka z jeho pier.
       "Oscar, pusti ju."
       Väčší chlapec na neho prekvapene pozrel a nechápavo nadvihol bledé obočie. Najprv sa nad tým zasmial a potom ho prebodol pohľadom, ktorý jasne hovoril, nech ho ani nenapadne ho vydierať.
       "Pustiť ju? A nezbláznil si sa náhodou?" opýtal sa chlapec pomenovaný Oscar posmešne. Díval sa na svojho kamaráta ako na niekoho, kto je po poriadnom otrase mozgu a nevie, čo hovorí. No ten už bol rozhodnutý a preto nimi jeho slová o tom či sa nezbláznil nepohli.
       "Hovorím ti, pusti ju, dlžíš mi to," pripomenul mu ten druhý, ktorý ešte zatiaľ meno nemá. Pri tom urobil krok vpred a ruku mu položil na tú, ktorou držal Elisabeth. Tá sa dívala raz na jedného a raz na druhého. Netušila, prečo, by mal ten väčší počúvnuť menšieho, no o chvíľu sa mohla konečne slobodne nadýchnuť aj ústami a chlapcova ruka ju prestala škrtiť.
       Keď klesla na zem, šaty sa jej oškreli o chodník a rázom sa jemná zelená látka natrhla. V inom prípade by ju mrzelo, že sa jej obľúbené šaty roztrhli, no teraz nie. Nezaoberala sa tým, miesto toho sa snažila utrieť si slzy z tváre, ktoré sa liali ako z vodovodu. Keď si rukou prešla po tvári, spustil sa ďalší vodopád. A jej vôľa to nevedela zastaviť, aj keď sa neskutočne snažila.
       Menší chlapec si asi všimol v akom je rozpoložení, preto poslal Oscara pre vodu. Ten si niečo frflal o neschopnosti, avšak bez námietok ho poslúchol. Bolo to divné, že väčší poslúcha menšieho, keďže to býva naopak. Ten rozkazuje, ktorý ma väčšiu moc. A možno tú moc aj mal.
       Medzi tým si pred mladé dievča, ktoré vzlykalo na zemi, chlapec čupol a natiahol k nej ruku, aby jej zotrel čierne škvrny z tváre. Kazilo mu to výhľad na dokonalý krehký obličaj. Elis pred jeho dotykom ucukla a vyplašene na neho pozrela. Až po tomto pohľade si ho poriadne obzrela.
       Dlhšie gaštanovo hnedé vlasy sa mu skrývali pod čiernym klobúkom, ktorý mal na hlave. Doteraz si ani poriadne nevšimla ako vyzerá, nie to ešte v čom je oblečený. Sivé nohavice s bielou košeľou a rovnako sivou vestou. To by bolo celkom honosné oblečenie, keby nemal všetko dotrhané a špinavé od blata, alebo od zvyškov jedál. Črty jeho tváre boli jemnejšie, ako toho druhého chlapca, Oscara. Tento bol pravdepodobne nie len menší, ale aj mladší.
       "Mňa sa báť nemusíš, ja ti neublížim," prihovoril sa jej potichu láskavým hlavom a následne jej podal ruku.
        "Ja som Darien, a ty?" predstavil sa konečne a ona sa na moment pozabudla v jeho pohľade. Utápala sa v ňom. Svojimi zelenými očami sa vpíjala do tých jeho čiernych a jeho otázku, akoby prepočula. Na krátku chvíľu si pripadala akoby všetko ostatné pominulo a boli tu len oni dvaja. Tá chvíľka jej prišla až príliš intímna, hlavne po tom ako jej drobná dlaň vkĺzla do tej jeho. Dokonale do nej pasovala. Až sa jej pri tom do líc vlial jemný rumenec.
       "Elis," šepla svoje meno a v rozpakoch uhla pohľadom. Darien, si to tiež všimol, že sa niečo deje. Vlastne tú iskru, ktorá medzi nimi preskočila, by si všimol aj slepý, keďže by to narobilo poriadny ohňostroj. Z toho jediného dotyku im po chrbte prebehli zimomriavky, a následne ich oboch zaliala horúčava. Elis zacítila v bruchu šteklenie a radšej svoju ruku rýchlo odtiahla.
       V ten deň sa niečo zmenilo. Nie len jej pocity nabrali zvláštny obrat, ale aj Darienove. Elisabeth neprekážalo, že je zlodej a Darienovi neprekážalo, že Elis koluje v žilách modrá krv, ktorú tak veľmi nenávidel. Práve naopak vyhovovalo im to. Ich vzťah bol dokonale harmonický a hlavne romantický. Už len z toho znenia, zlodej a mladá šľachtičná. Ich láska bola zakázaná, no predsa šťastná. Ako v knižke o Romeovi a Júlií. V tomto prípade to však bola len Elis, ktorá sa za Darienom vykrádala. Na riziko, ktoré ich láska však niesla, nikdy nemysleli, a to bola chyba.
       "Priniesol som ti niečo," prihovoril sa za Elisiným chrbtom Darien jedného dňa. Zrána svietilo slnko, ibaže cez deň sa na nebi začali ťahať veľké čierne mraky, akoby sa niečo blížilo. V ten deň sa videli naposledy. Netušili, že sa ich láska onedlho skončí preto, že to všetko bolo proti pravidlám. Čisto z povrchného dôvodu sa to všetko prelomilo a ich cesty sa na veky rozdelili.
       Elis na neho prekvapene pozrela a následne na čisté lesklé červené jablko v jeho rukách. Najprv sa zasmiala, no potom sa trochu zachmúrila, pri predstave komu ho asi ukradol a komu bude to jablko teraz chýbať. Možno obral nejakú starenku o svoje jediné jedlo. Ale bola tu tiež možnosť, že ho ukradol nejakému predavačovi. Tá druhá možnosť sa jej pozdávala viac.
       Darien jej zachmúrenie asi zle pochopil, keď ruku stiahol a len mierne trhol ramenami. Aj keď sa snažil o to, aby jeho hlas znel bezstarostne, nevyšlo mu to.
"Chápem, že sa ti nepáči," zamrmlal a už sa chystal jablko dohodiť, no Elis jeho ruku včas zachytila a to jablko mu z ruky doslova vytrhla.
       "Nepovedala som, že sa mi nepáči. Je to ten najoriginálnejší darček, aký som kedy dostala," uistila ho a následne ho až detsky milo pobozkala na líce. Bolo to také nevinné, no predsa láskyplné. Chlapec mierne zružovel a pozrel na to jablko.
       "Mal to byť vlastne znak toho, čo cítim," hlesol a nerozhodne prešliapol na mieste. Elis ho podozrivo skúmala, dokonca naklonila aj hlavu do boku, akoby sa snažila z jeho správania vyčítať skôr odpoveď na nepoloženú otázku, než
to povie.
"Mal to byť symbol lásky," šepol napokon s obrovskou hrčou v hrdle a opatrne spod dlhých mihalníc na Elis pozrel.
       Tá sa však tvárila, akoby ju obliali najprv studenou a potom teplou vodou. Stála tam v plnom prekvapení. Netušila, čo má robiť, čo má povedať, len aby tú chvíľku neskazila. Bola tak veľmi šťastná, že by najradšej tancovala. Darien si chvíľu pripadal neistý. Bolo to predsa len vyznanie.
       Po čistej tvári Elis sa napokon skotúľala slza. Po prvý raz priame vyznanie lásky. Nič ju nemohlo urobiť šťastnejšou ako toto. Aspoň na krátky moment sa jej podarilo zabudnúť na všetky starosti a povinnosti, ktoré ju čakali doma, na všetky pravidlá, ktoré bola nútená dodržiavať.
       Na krátky moment bol v jej vesmíre len on a nik iný. Naklonila sa k nemu a tento raz urobila to, čo nikdy pred tým. Už to nebola nevinná pusa na líce, ale vášnivý bozk na pery. Perami kopírovala tvar tých jeho. Želala si, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Avšak, to by nebola realita, ale iba rozprávka. Pretože takéto krásne chvíle v našom svete vždy skončia. Tu nešlo o Snehulienku a o jej princa, ktorého bozk ju preberie zo spánku. Toto bol iný príbeh istej Elisabeth, ktorá za pár sekúnd prišla o všetko na čom jej záležalo.
       Za jej chrbtom sa ozvalo zhíknutie. Ten hlas dokonale poznala, preto sa od Dariena tak prudko odtrhla až zaspätkovala a pozrela tým smerom. No skôr než stihla vysloviť mená svojich sestier, ozval sa jeden neznámy hlas, ktorí zavelil vetu, aká jej drásala uši.
       "Odveďte ho!" rozkázal mladý žandár a Elisabeth sa prudko otočila k Darienovi. Usilovne krútila v zápore hlavou.
"To nesmiete!" zvolala na nich, no akoby ju nikto nepočul. Premietalo sa jej to pred očami. Chytila Dariena za ruku, lenže podriadení ho bez milosti vláčili preč. Mala sto chutí kričať, na všetkých. Na žandárov, aby ho prestali ťahať od nej preč. Aby jej nebrali jediné potešenie jej existencie, keďže jej už na ničom inom nezáležalo. Lenže hlas, ktorý by mal z jej hrdla vyjsť zlyhal a ona sa len nemo prizerala tomu, ako Darien odchádza.
       Ten sa sile rúk žandárov vzpieral a na krátku chvíľu sa mu podarilo im vykĺznuť. Občas bolo to, že je malý, aj výhodou. Pobehol tých pár metrov k Elis a pritiahol si jej útle telo k sebe. Bez toho, aby si uvedomoval koľko párov očí ich pri tom sleduje, ju znovu pobozkal. Bol to taký bozk na rozlúčku. Zúfalý a plný lásky. Taký pri ktorom plano dúfate, že nikdy neskončí, no ono to skončilo.
       Žandári ho chytili a jeden z nich mu poriadne vrazil. To chlapca trochu oslabilo a preto sa bezvládne nechal odvliecť.
       Drobná dlaň sa z tej jeho vyšmykla a Elis mu naposledy naznačila ústami slová "milujem ťa,", rovnako ako on jej. Po tvári sa jej kotúľali slzy. Boli to ťažké slzy, sťa balvany a každá z nich niesla jednu z jej emócii. Láska. Smútok. Žiaľ. Zrada...
       Vtedy sa otočila na svoju rodinu, ibaže skôr ako sa stihla nadýchnuť a niečo neslušné na nich vychrliť, na jej tvár dopadla ženská dlaň. Jej macocha jej uštedrila poriadne štipľavú facku, až sa na jej tvári ocitol červený odtlačok a jeden dlhý škrabanec od jej nechtu. Ruku si inštinktívne položila na miesto, kde facku zacítila a zaspätkovala. Netušila však, či to bolo pohľadom, alebo sprchou nadávok, ktoré na sa na ňu tá ženská chystala použiť.
       "Ty malá, bezočivá, pobehlica!" obkríkla sa na ňu a urobila nebezpečný krok k nej. Otec, ktorého si všimla Elis len periférne sa na to všetko bez slova prizeral. Ani nevie, či v jeho pohľade zbadala ľútosť, alebo hnev, no ako sa zdalo nechystá sa nijako zakročiť.
       "Ako si mohla na naše meno uvrhnúť takú hanbu a čierny tieň?! Načo si myslela Elisabeth, keď si sa ťahala s tým trhanom?" vypľula na ňu tie slová, no nečakala na odpoveď a vo svojej reči pokračovala. To, že sa nejednalo o Elis samotnú, ale skôr o jej rodokmeň, vedela. Vopred vedela, že nie je nehnevaná, za to, že by sa jej niečo mohlo stať, ale za to, že sa o nich budú šíriť vravy.
       "Máš domáce väzenie mladá dáma a či sa ti páči, alebo nie mladého grófa si vezmeš, aj keby som ťa pred oltár mala prikovať!" vyštekla na ňu zblízka, keď ju chytila ja rameno a trhla ňou k sebe. Mladé dievča však jej slová ani tak nevnímala. Momentálne jej v hlave zneli posledné slová Dariena a to ako ho odvliekli preč.
       Naozaj je chuť lásky tak trpká ako sa hovorí? Pravdepodobne áno, keďže ostrý hrot šípu lásky trafil presne do srdca. Problém je však v tom, že tá rana tam ostane navždy. Aj keď po tom hrote ostane len jazva, keď sa rana zacelí, ale bude tam. Budú tam spomienky, ktoré sa k tej jazve viažu, preto sa po Elisiných lícach kotúľali slzy, keď ju vliekli z nej obľúbeného miesta preč. Nie preto, že si musela brať niekoho, koho nemilovala. Ale preto, lebo vedela, že ten koho milovala si ju už nikdy nenájde.

"Lisa, poď sa najesť," zakričala matka mladého dievčaťa z prízemia. Ona však naďalej vysedávala pri svojom notebooku a usilovne písala príbeh Elisabeth van Dammeovej svojej kamarátke. Ten denník ju úplne ohúril, keďže je málo romantických príbehov, ktoré ju doslova dostanú. Väčšina romantických filmov alebo kníh, končí happy endom, avšak tento denník si ju získal. Možno je to tým, že je to prežitý príbeh a nie len výmysel, nejakého autora, alebo režiséra. Pri tom ju však väčšmi desí, že tá fotografia, ktorú našla v denníku založenú je na vlas podobná jej vlastnému odrazu v zrkadle.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama