IV. Jasné ako facka

10. října 2010 v 15:02 | IV. |  Verba volant, scripta manet
IV

Izba to bola relatívne pekná. Kontrastná. Bledé steny a jednoduchý nábytok z tmavého dreva. Uprostred bol rozložitý stôl, okolo neho šesť stoličiek, nad ním luster a na stole trónila miska s ovocím. Umelým ovocím, treba podotknúť. Existuje snáď väčší gýč? Celkom to pokazilo štýl miestnosti. A vôbec sa to nepodobalo Jasonovmu štýlu.

"Čo si chcel?" namrzene som sa opierala o veraje dverí. V dvoch prstoch som si stále pretáčala mobil a čakala som, kedy spadne. Nespadol. Som predsa len nejaká šikovnica.


"Nechceš si sadnúť?"

"Nie."

"Meg," povzdychol si.

"Prejdi k veci." stopla som ho.

"Ponáhľaš sa niekam?"

"Nie."

"Stále si na mňa naštvaná?"

"To si píš, že som."

"Ale no tak. Sadni si a daj si so mnou šálku čaju."

"Stále nepiješ kávu?"

"Poznáš ma tak strašne dlho a za celý ten čas som kávu piť nezačal. Myslíš, že za tých pár
mesiacov, čo sme sa nevideli, by som to zmenil?" pousmial sa.

"Fajn, fajn." zašomrala som a prešla som do miestnosti. Sadla som si na jednu zo stoličiek.

"Ale ak chceš, tebe spravím kávu."

"Už som mala, dám si čaj."

"Čierny?"

"Aký iný?"

"Cukor alebo med?"

"Dobre vieš, že med."

"Hneď som späť."

Po chvíli sa vrátil s dvomi šálkami.

"Skvelé, teraz, keď už máme čo piť, mohol by si začať hovoriť?"

"Neuľahčuješ mi to."

"To som nikdy neplánovala."

"Viem." prehrabol si tmavé vlasy a znovu na mňa pozrel. Ach, do paže, taký pekný chlap
sa vrhne do vzťahu s takou ťavou.

"Kde máš ženičku?" spýtala som sa uštipačne.

"U nejakej priateľky. Nevie, že dnes prídeš."

"Nečakané." silná, presilná irónia.

"Iste, to je."

"Preboha, Jason, ak nezačneš hovoriť, odchádzam."

"Prepáč."

"Čože?"

"Prepáč mi...naše chovanie."

"Na to je trochu neskoro, nie?"

"Meg, dobre vieš, že nie je." uškrnul sa. Osobne som ten úškrn milovala. Keď sme boli mladší, znamenalo to, že večer bude parádne zábavný. Čo znamenal teraz? Nemám poňatia.

"To by som snáď mala posúdiť ja." nepríjemne som sa usmiala a odpila som si z čaju. Priveľa citrónu, primálo medu. Vždy to tak robil. Kyslo som sa zaksichtila.

"Priveľa citrónu?" tentoraz mal uštipačnosť v hlase on. Ale jeho úsmev bol úprimný.

"Si idiot."

"Dobre, znovu k veci. Naozaj, naozaj prepáč."

"A keď ti prepáčim, čo sa zmení?"

"Ale, slniečko, dobre vieš, čo pre mňa znamenáš a čo si odjakživa znamenala. Ako veľmi ťa zbožňujem, a že mi chýbaš."

"Nechaj si tie vyznania." ja? A podráždená? Kdeže.

"Ty vieš, že neklamem, srdce moje." do toho oslovenia vložil toľko teatrálnosti, koľko sa len dalo. Kútiky sa mi dvíhali, ale ešte som sa nesmiala.

"Iste, kým si si nezobral tamtú fuchtlu, znamenala som pre teba veľa."

"A stále znamenáš. Plus, na moju obranu, netušil som, že s tebou bude mať až taký problém."

"To je úžasné. Ty, chudáčik môj ublížený, si netušil." sarkazmus, priateľ môj každodenný.

"Podľa nej sa to, čo máme my dvaja, podobá skôr na vzťah, než na priateľstvo."

"Vždy som ti hovorila, že je vymletá." znovu som si odpila. Na tú nadmieru kyslastú príchuť jeho čaju som si po všetkých tých rokoch zvykla. Len som teraz bola pár mesiacov bez tréningu.

"Nie je. Len ťa z neznámeho dôvodu nemá rada."

"A ty si sa rozhodol správať ako ona."

"Prepáč." zopakoval.

"Choď niekam." postavila som sa a zamierila som k dverám.

"Meg, počkaj!"

"Čo je?"

"Fakt mi chýbaš. Pamätáš si na časy, keď sme spolu bývali?" vyhŕkol rýchlo. Neviem, či vedel, že ma tým odzbrojí. Každopádne, nechcene som sa usmiala. A tým som úsmev vyčarovala na tvári aj jemu.

"V tom najmenšom byte, aký kedy existoval," zasmiala som sa. "S tým najhorším povaľačom, aký kedy existoval." prísne som naňho pozrela, ale môj úsmev nezmizol.

"Ja že som bol povaľač?"

"Och, Jason, drahý. Keby si v tých zlatých časoch nemal mňa, zhnil by si vo vlastnej špine."

"Kecáš." uškrnul sa a prstami mi prešiel po zápästí. A zrazu som už neodchádzala preč.

"A potom sa zjavila naša úžasná Cindy a ty si si našiel prácu, začal si chodiť do posilovne a každé ráno si s ňou chodil behať," znechutene som sa zaksichtila. "Bola som radšej, keď si to bol ty a nie ten divný chlap, ktorého z teba vytvorila. Už len to meno- Cindy- naznačuje, že je to jedna zo Stepfordských paničiek a potrebuje perfektný dom, perfektné deti a perfektného chlapa. A nakoniec? Svadba." zakončila som, a ak si už teraz nevšimol to znechutenie na mojej tvári, je to absolútny idiot. A v tom prípade by ma mrzelo, že som s ním zabila taký veľký kus môjho života.

"Vieš, že som si ju zobral len preto, že..."

"Že si neviete dať pozor, vy idioti." prevrátila som očami a on mi venoval ďalší úškrn.

"Sakra, ako si mi len chýbala, ty popletený zmätok." zasmial sa a pritiahol si ma na hruď. Prvotná reakcia bola odstrčiť ho. Viac z princípu, než z vlastnej vôle. No potom moja vôľa zvíťazila a ja som mu obtočila ruky okolo pása.

"Nie som zmätok. Ty si somár. A keď ti definitívne vymyje mozog, už s tebou neprehovorím ani slovo." zašomrala som mu niekde do ramena. Trochu som sa pomrvila a zhlboka som sa nadýchla kolínskej na jeho krku. Vždy sa mi páčila. Už niekoľko rokov používal tú istú a vždy, vždy, vždy sa mi páčila.

"Čudujem sa, že ťa nedonútila zmeniť aj tú." šepla som.

"Tej by som sa nevzdal."

"Pekné. Vedieť, že kolínska pre teba znamená viac ako ja."

"Ty blbaňa, dobre vieš, že to nie je pravda." lenivo zamrmlal, s perami pritisnutými na moje čelo.

"Vykašľal si sa na mňa."

"A stokrát to oľutoval."

"Nemal si sa komu sťažovať, keď ti tvoja perfektná manželka liezla na nervy?"

"Presne." to znelo...úprimne. Odtiahla som sa od neho a on ma nechal. Zašmátrala som v kabelke a vytiahla som mobil. Potom mohol počuť už len moje prsty stláčajúce tlačidlá.

"Máte tu wifi? Pekné." skonštatovala som pomedzi to.

"Čo robíš?"

"Píšem o tvojej debilite na Twitter." zasmial sa.

"Ty si strašná krava."

"A to na mne ľúbiš."

"A to na tebe ľúbim."

"Ty si brutálny ale brutálny idiot." zasmiala som sa po vyslovení tej nádherne skonštruovanej
vety.

"Znamená toto vyznanie lásky, že mi odpúšťaš?" znovu tá prehnaná teatrálnosť, ktorá mi vždy zlepšila náladu.

"Neviem. Možno si budeš musieť kľaknúť na kolená a odprosiť ma tak, srdiečko," tvárila som sa nadmieru zamyslene. "Áno, myslím, že inak to nepôjde."

"Ako si dáma želá," klesol na kolená a objal tie moje, hlavu mal niekde vyše môjho pásu.
"Och, najdrahšia Meg, odpusť mi, prosím, moje idiotské dospelácke chyby a dovoľ mi byť v tvojej ctenej prítomnosti taký istý ako pred rokmi. Ten pochabý, šibnutý a idiotský povaľač, ktorého tak zbožňuješ." chvála mu, že sa počas celej tej vety ani raz nezasmial. Ja som to nevydržala a rozosmiala som sa.

"Teda toto je..." ozvali sa opätky a sekundu na to sa otvorili vchodové dvere.

"Jason? Čo má toto znamenať?" a jéj, pani domu je späť. Uškrnula som sa ňu. Stoosemdesiat centimetrov vysoká blodína, s perfektnou postavou a make-upom, držala za ruku malé dievčatko.
Jason ma pustil a postavil sa.

"Cindy, vysvetlím ti..."

"Tak ja pôjdem. Majte sa tu, hrdličky." Jason nech si svoje prúsery žehlí sám.

"Meg, sekundu vydrž,"

"Jasne som ti povedala, že nechcem, aby chodila do nášho domu, Jason."

"Kriste, ako to vydržíš deň čo deň počúvať?" nazula som si lodičky, z vešiaka som schytila svoj kabát a tú dokonale vytočenú blodínku vo dverách, som úspešne ignorovala.

"Citrón?" zakričal za mnou, keď som už bola takmer vonku. Prekvapene som sa otočila.

"Citrón." potvrdila som a uškrnula som sa. A potom som z toho domu hrôzy vypadla.

Po prvé, nechápem, ako to niekto natoľko normálny ako Jason, môže vydržať s takou strašnou kravou ako je Cindy.

Po druhé, citrón je niečo ako tajná šifra zakaždým označujúca sobotu. Takže v sobotu sa zrejme spijeme pod obraz boží. Ako za starých čias.

Po tretie, počas našej dnešnej konverzácie som si po prvýkrát uvedomila, ako strašne ma irituje jeho slovné spojenie: "dobre vieš" alebo "vieš, že". Nadužíva to. Ale aj tak mi chýbal.

A po štvrté, bolo nemožné, aby som mu neodpustila to, že sa na mňa vykašľal. Ak sa s niekým poznáte tak strašne dlho, ak ste sa spoločne pokúšali zaplatiť nájom a všetky účty, ak ste sa rozprávali o všetkom bez toho, aby ste o tom rozmýšľali, ak ste sa niekedy správali ako pár, (no vždy ste vedeli, že v žiadnej dimenzii nie je možné, aby ste spolu niekedy niečo vážne riešili.) ak bolo ticho medzi vami príjemné a ak ste danému človeku bezhranične dôverovali v každom ohľade, odpustíte mu skutočne takmer čokoľvek. Jason pre mňa bol takým človekom. A ja som takým človekom bola preňho. Odpustené, zabudnuté.
Jasné ako facka.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama