III. Potkan

10. října 2010 v 15:00 | III. |  Verba volant, scripta manet

III.


o máme ako nasledujúcu hodinu?" spýtalo sa krásne dievča, ktoré sa hrabalo v doske s učebnicami, nevediac, akú si to má vlastne vybrať.

Celá trieda sa presúvala po chodbe, dievča stálo v strede, obklopené hlúčikom ľudí, ktorí jej viseli na perách. Najviac však Jeremy. Ihneď jej odpovedal: "Máme francúžštinu v učebni jedna."

"Dofrasa, francúžština!" zvolalo dievča. "Nechala som ju v skrinke, sakra!"



"Môžem ti po ňu zájsť," ochotne sa ponúkal Jeremy s priam otrockou oddanosťou.

"To by si urobil?" predniesla vysokým hláskom sladučkým ako med. Ani nepočkala na odpoveď, a pokračovala: "Jé, ďakujem. Mám tristodvanástku, tu máš kľúče," podala mu ich a ďalej si vykračovala v skupinke kamarátok a kamarátov.

Jeremy sa rozbehol presne opačným smerom, ku šatniam, aby túto službičku stihol počas prestávky. S pocitom, aký je výnimočný, že po Michelline učebnice išiel práve on, vsunul kľúč do zámky, otočil ním a vybral kladku. Vnútro skrinky bolo polepené nálepkami a fotkami. Ani na jednej nebol on, veď to bolo samozrejmé, ani to nikdy nečakal. No jeho spolužiak áno. Boli spolu v jednej z tých kabínok, kde zatiahnete záves, vyberiete motív a mašina vás štyrikrát odfotí. Všetky štyri fotky mali v skrinke svoje čestné miesto.

Určite sú len kamaráti, pomyslel si a na vrchnej poličke pohľadal učebnicu francúžštiny. Bola úplne naspodku, a keď ju nemotorne vyťahoval, ostatné sa čudesne pootáčali, tak ich zas pekne narovnal do úhľadnej kôpky. Zamkol skrinku a ponáhľal sa k učebni.

"Nech sa páči," podával jej učebnicu a kľúče.

"Díky," zdvorilo poďakovala, len škoda, že nie celkom úprimne. Veď to bola samozrejmosť, že by sa pre ňu obyčajný Jeremy aj pod vlak hodil. Začala v učebnici listovať, kým nedošla k poslednej látke. "Och, som z toho dutá," prehodila.

A Jeremy, ustráchaný malý chlapček, sa tentoraz odhodlal. "Mohol by som ti s tým pomôcť. Viem to na jednotku, takže by sme mohli ísť na kávu alebo na drink, na zmrzlinu alebo do kina."

Michelle sa zamračila, a aj tak bola pre neho nádherná. Ohrnula pery a pozrela na neho zvrchu, čo bolo vzhľadom na jeho výšku dosť ťažké. "S tebou? Snívaj ďalej. Si len obyčajný malý potkan, povaľač, bifľoš, okuliarnik, malé nič... Budíček!" Zasmiala sa.

*

Jeremy si chcel vziať banán z misky s ovocím, no potom sa zasekol uprostred pohybu. Potkany sa predsa neživia ovocím, potkany žerú syr... Hystericky a zúfalo zároveň sa rozosmial a pohol sa smerom ku chladničke.

O chvíľu sa posadil ku počítaču a klikol na ikonu internetu. Mal ten najrýchlejší, preto sa v zlomku sekundy zobrazila úvodná stránka. O trochu dlhšie trvalo, kým naťukal do kolónky adresa Twitter. Prihlásil sa ako Jeremy Read pod bohovsky znejúcim nickom. Priezvisko si pozmenil, tu, vo virtuálnom svete bol totiž kýmsi iným, na koho sa vysoký, okuliarnatý, vychrtlý a nadmieru skutočný tínedžer Jeremy Lynell so strojčekom v ústach nepodobal ani zďaleka.

Do vyhľadávačika dal Michellin nick. Nemal ju v priateľoch, predtým nechcel, aby vedela, že sa o ňu zaujíma viac než o čokoľvek iné, že sleduje každý jej krok a prečítal každý jeden z jej Tweetov. Predtým...

Pomyslel si, že čo sa nepodarilo Lynellovi, by pre monsiera Reada mohla byť výzva. A tak svoj profil vymakal, aby sa z neho stal skvelý chalan, ktorý má síce niektoré záujmy s Michelle spoločné, avšak nie všetky. Namiesto loga od Twitteru sa schoval za fotku chalana veľmi podobného jeho spolužiakovi, s ktorým sa Michelle odfotila.

Znovu dal Michellin nick do vyhľadávačika, uvidel, že je online, a napísal jej:
Ahoj :)

Odpoveď prišla okamžite: Čauko, poznáme sa?

Mozog mu fungoval na dvesto percent, a rýchlo sa vynašiel. Mal potkaní supermozog.

Vlastne nie, hľadal som kamošku s veľmi podobným nickom a vybehla si mi ty.

Rovnako rýchlo sa vynašiel pri každej jednej novej správe od Michelle. Bola z neho nadšená, úplne namäkko. Cítil to. Bol na seba právom pyšný. Iba v škole nie, musel hrať nudného študenta bez tajomstiev, s výnimkou toho, že rodičom zamlčal, že z testu nemal sto percent, ale deväťdesiatdeväť. A po škole sa stávalo pravidelnosťou namotávať ju, idol školy, ideálnym chalanom.

Až raz ich flirt prekročil prísne virtuálne medze: A čo keby sme niekedy zašli na kávu?

Tentoraz to bola ona, kto pozýval potkana na kávu. Pomyslel si, že dosiahol svoje, že pre ňu nastane finále, počas ktorého pochopí, že je pre ňu dokonalý jedine Jeremy. Či už Lynell, alebo Read, vo vnútri sú takí istí. Či vari nie?

Odpísal: To by sme naozaj mohli, veľmi by som sa tešil. Tak kedy by si mohla? A oheň bol na streche.

*

Vchádzal do dverí kaviarne. Bol nervózny, totálne vystresovaný. Koniec koncov, kto by nebol, keď chce dievčaťu, ktoré miluje, vystvetliť, že nie je tak celkom tým, koho by mohla milovať ona?

Už ju zbadal, sedela na rohu. Mala čierne tielko s výstrihom, na ňom tmavozelené sako do pása a dlhú striebornú retiazku s príveskom v tvare krídla a inými drobnosťami, vlasy mala kučeravé a v nich veľkú bodkovanú mašľu, presne ako napísala, že ju podľa tohto spozná. Ako keby na to Jeremy potreboval opis...

Nevšímavo prešiel popri iných stoloch, až sa posadil oproti vyhúkanej Michelle. Čo tu robí ten pako zo školy?

Mal chuť zdrhnúť. Utiecť. Nevedel, čo povedať. Mal to všetko nacvičené, ale v tú chvíľu nevedel ani, ako sa volá, nieto ešte naspamäť naučené veršíky či romantické vyznanie lásky. Nahlas preglgol. Už som sa na to dal, je neskoro, uvedomil si. Nechcel, aby bola smutná, že sa na ňu jeho krajšie ja zvysoka vykašľalo. Snáď sa jej kamenné srdce uspokojí aj s malým kúsočkom jeho ineternetového ja.

"A-Ahoj," vytisol zo seba.

"Ahoj," otrávene ho odzdravila. Čo ak ju niekto zbadá s takouto nulou? "Prepáč, ale ja tu čakám na niekoho iného."

"Na Jeremyho Reada?" bez okolkov sa spýtal. Ak by na to šiel rafinovanejšie, zasekol by sa uprostred vety, nedokázal by ju dokončiť, či naopak, by ju odrazu nechcel dokončiť.

"Á-," mala v úmysle odpovedať, ale... Čo sa bude ona zverovať okuliarnikovi Jeremymu?! "Čo teba do toho?"

"Nebyť toho, že ja som Jeremy Read, tak nič. Mám ťa strašne rád, a po tom, čo sme si písali, zjavne aj ty mňa. Alebo teda časť mňa. Tú virtuálnu časť. No a...milujem ťa."

Pod hrubou vrstvou púdru zbledla, a tak sa čierne líčenie očí zdalo byť výraznejšie. Vyvalila oči, preglgla a dvihla obočie skoro až po ofinu. Ako keby jej dal facku. S tým rozdielom, že dokonalosť jej líca nenarušil sčervenalý odtlačok dlane.

Slabučko zatla nechty do dlaní. Je to len sen.

Nebol. Nanešťastie pre ňu, ani nemohol byť. Jeremy zo školy, z ktorého si dennodenne robila srandu a ponižovala ho, musel byť Jeremy Read. Ako inak by vedel, koho čaká, o ktorej a kde?

Jeremy bol rád, že to zo seba súvisle dostal. Ako po odpovedi pri tabuli. Lenže teraz nešlo o známku. Nešlo o to, či dokáže naspamäť zarecitovať pár veršíkov z učebnice. O čo teda šlo? Nuž, táto otázka jeho hlavu plne zamestnala, zatiaľčo sa ona spamätávala zo sklamania. A to pomerne slušne rýchlo.

"Tak, Jeremy," afektovane si odkašľala. "Si vážne trápny, ak si si myslel, že ma takto dostaneš. Máš proste smolu. Si nemožný idiot, a preto... Mi môžeš tak akurát zaplatiť cappucino." Nečakala na jeho reakciu, bola jej ukradnutá. Vstala, zvrtla sa na vysokých opätkoch a odkráčala od stola.

*

Jeremy sa bezcieľne potuloval po meste. Hlavou sa mu ako v zrýchlenom filme mihali Michelline slová, výrazy, správy od nej, to, ako mu písala, že ho ľúbi, ona, Michelle, Michelle a zas len Michelle. A potom on. Potkan. A jej skrinka, kde mala štyri fotky s Jasonom.

Jason. Akoby mu v hlave zasvietila žiarovka, odušu blikala a dožadovala sa pozornosti.

Ihneď zamieril k spolužiakovmu domu. Išiel pešo, cez celé mesto, cez križovatky, opustené uličky aj preľudnenú hlavnú, mal v sebe energiu, ktorá spôsobila, že šľapal do kopca ako zajačik Duracell.

*

"Idú dva tanky. Jeden je zelený a druhý ide tiež doprava!" Jason sa rozrehotal na plné kolo, smial sa na vlastnom vtipe. Michelle nemala potuchy, čo je smiešne, no zasmiala sa spolu s ním, akoby sa konečne našiel niekto, kto ju dokáže zabaviť.

"A poznáš ešte nejaký vtip?" zaliečala sa mu.

"Áno. Ja som debilný a ty škaredá!" zasmial sa tesne pri Michelliných ústach, a tá ho umlčala bozkom, vycítila príležitosť odstaviť jeho tanky. Dlhým a vášnivým bozkom, lebo mala pocit, že sú na lavičke medzi stromami blízko Jasonovho bytu v súkromí. Vlastne to aj súkromie bolo, až na nezdravo chudú chlapčenskú siluetu na nízkom pahorku päťdesiat metrov od nich...

"Hej!" ozvalo sa spoza nich.

"Čo tu chce?!" napálene sa spýtal Jason.

"Zase mi chce povedať, že ma miluje!" Michelle sa od srdca zasmiala. "Ten úbožiak je..."

Čím ten úbožiak je, sa už nikto nedopočul, lebo uprostred vety sa Jeremy rozohnal a z celej sily Jasonovi vrazil. Ten sa na lavičke neudržal a po chvíli sa snažil pozbierať zo zeme, celý dezorientovaný. Kto si to naňho trúfol? A kde sa v ňom zobrala taká sila? Nemohol sa postaviť, už naňho padali zo všetkých strán ďalšie a ďalšie údery.

Jason necítil bolesť, len sa mi pred očami mihali čoraz rozmazanejšie pohyby zatnutých pästí, smerujúce k jeho telu. A potom v jeho mozgu na chvíľu vypadol prúd, ponoril sa do kalných vôd hlbokého oceánu.

"Pomoc, pomoc!" revala Michelle tenučkým hláskom. "Zavolajte záchranku!"

*

Na špinavo bielej stene sa skveli červené, polozaschnuté písmená. Červená, symbol vášne a lásky. Krvavá červená. Veď to aj bola krv...

MICHELLE,
MILUJEM ŤA!

"Rýchlo!" kričal muž v dlhom bielom plášti, posielal praktikantku po pomoc. Nápisu nevenoval najmenšiu pozornosť, snažil sa zachrániť teraz ešte vychudnutejšie telo okuliarnatého pubertiaka. Zastavoval krv, ktorá sa z neho valila. Bolo mu jasné, že srdce ešte bije, že ešte v ňom koluje krv, ale nemal by začať s masážou srdca skôr, než úbohé srdce, oslabené silnými liekmi na upokojenie, nebude mať čo pumpovať do žíl?

"Zase?" spýtal sa doktor.

Muž, skrčený nad Jeremym, prikývol. Ruky mal zašpinené krvou, zastavoval ju, a ona ho neposlúchala, iba tiekla ďalej. Bolo to vlastne zbytočné, ako zastavovať vodopád krátkymi polenami.

Doktor si kľakol a po bližšom pohľade skonštatoval: "Neskoro."

"Akože neskoro?!" zvolal muž v plášti. Vždy niesol smrť svojich pacientov veľmi zle.

"Neskoro," doktor pokrčil plecami. "Mali by sme sa ešte pokúsiť spojazdniť srdce, no to bude bezvýsledné a okrem toho tu nemáme dostatok krvi na transfúzku. Je mi to ľúto."

"Chudák chlapec," povzdychol muž v plášti a zatlačil mu viečka.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama