(M)učiareň FF

16. září 2010 v 20:22 | capepeidy |  (M)učiareň 2010

Ahojte,

ako ste si mohli všimnúť tak na mojom blogu neprebieha 1.kolo VVSM a tak je tu mierne mŕtvo :D ale to mŕtvolno aspoň trochu oživím týmto príspevkom. Tak a je tu moje FF na tému...




NM
Viď obrázok. No nie je úžastný? Podľa mňa je to naj poster k 3. dielu Twilight ságy. Takže ak si prečítate zistíte o čo mi v tom mojom FF išlo :))

PS1.: Pozor rozprávanie nie je v 1.osobe ako ste boli zvyknutí v knihe alebo vo filme.

PS2.: Toto by bol podľa mňa ideálny koniec. Páčil by sa mi viac ako ten čo je, ale to neznamená, že by sa mi páčil viac napísaný mojou rukou (: .

Prajem príjemné čítanie.


"Jacob, stoj!" už zúfalo naňho zakričala Bella. Na chvíľu zastal, ale potom sa opäť pohol vlastným smerom.
"Prosím, pobozkaj ma! Jacob, prosím!" zakričala naňho opäť sama nevediac, čo si tým chce dokázať, akoby to bola tá posledná možnosť jeho záchrany. Teda záchrany, ktorú mohla ona poskytnúť v tejto chvíli, bezmocnejšia ako kedykoľvek vo svojom živote.
Stihla sa párkrát zhlboka nadýchnuť, kým k nej podišiel a chytil jej tvár do svojich rúk. Cítila, ako sa mu trasú, pričom sa ona triasla celá. Aj keď to nebolo zimou. Taký zvláštny pocit v žalúdku, ako keď prvýkrát pobozkala Edwarda, ale toto bolo ešte silnejšie. Zvláštne ako sa cítila v tomto skoro objatí. Jemne sa usmiala a on sa k nej naklonil ešte viac. Ich pery sa spojili v jednom, potom druhom bozku, až kým sa neodtisol. Bella nechávala svoje oči stále zavreté. Bolo to ako sen. Pomyslela si.
"Musím ísť!"
Chcela začať kričať, že ho nenechá, ale uvedomovala si, čo je všetko v stávke a aj to, že sny vždy skončia, keď začnú boj s realitou, ktorou bola bitka neďaleko Edwardovho domu. Teda neďaleko ako pre koho.
"Vrátim sa!" sľúbil jej šeptom, pomaly urobil krok dozadu a otočil sa jej chrtom a odkráčal, premieňajúc sa na vlka.
Bella ostala zarazene stáť na mieste. Prestávala rozumieť sama sebe. Štipka zdravého rozumu ju však prinútila k myšlienke, že by sa mala vrátiť za Edwardom do stanu, no keď sa otočila, stál tam v plnej kráse. Tváril sa tak ublížene a pri tom tak chápajúco, až ju to ešte viac znervóznilo.
"Videl si to?" spýtala sa, aj keď akú by mohla čakať odpoveď?
"Nie," trochu ju to prekvapilo a jej pohľad prešiel tými bodmi okrem Edwardovej tváre, "ale Jacobove myšlienky boli príliš hlučné." Celkom pokojne odvetil.
"Vieš, že ..." hlas jej zostal aj s dychom niekde nízko v krku. Nemohla to dopovedať, aj keď by chcela. Nie kvôli Edwardovi, ale kvôli sebe. Nemôže sa predsa všetko zmeniť jedným bozkom. Zmätene sa vrhla do studeného upírovho náručia, o ktorom si myslela, že tam bude v bezpečí pred všetkými pochybnosťami. Pevne ju objal a pobozkal ju do gaštanových vlasov.
"Ja viem!" pošeptal jej, mysliac si pravdu, o ktorej Bella už nebola stopercentne presvedčená.

******

"Kde je Jacob?!" obávajúc so strachom hlase ešte v behu sa pýtala Bella. Bolo už po boji a všetci okrem Jacoba to prežili len s menšími zraneniami.
"Je vo svojej izbe. Je u neho doktor!" celá svorka stála pred dverami a v tom vyšiel z útulného domčeku Carlise, ale Bella už nečakala na ďalšie zbytočné reči. Veď čo ju viac môže presvedčiť o tom, že je jej najlepší priateľ v poriadku ako to, že ho uvidí na vlastné oči? Predsa ešte zastala pred pootvorenými dverami, za ktorými ležal. Nerozmyslela si to, ale spomenula si na pocity, ktoré v nej vyvolal, keď ho videla naposledy. Teraz však nemala čas nad tým rozmýšľať, lebo cítila, že ju bude potrebovať alebo lepšie povedané, snažila si to nahovoriť ako ospravedlnenie za všetko, čo možno urobí alebo na čo pomyslí v nasledujúcich minútach.
"Ako ti je?" spýtala sa tichým hláskom, v ktorom sálal strach.
"Budem v poriadku. Čoskoro." Uchechtol sa Jacob, snažiac sa vyzdvihnúť na lakte, čo sa mu nepodarilo ani trochu a opäť bol v poduškách. Spotené telo a tvár, ktorá sa snažila usmievať, pri čom ešte pred chvíľou bola skrivená bolesťou rýchlo hojacich sa kostí.
"Lež!" prikázala mu, padajúc na kolená vedľa postele a chytajúc ho za ruku. Nežne skoro až s plačom v očiach pozerala na chlapca, ktorý bol ochotný v okamžiku stratiť svoj život kvôli niekomu z jeho veľkej rodiny. Srdce jej začalo rýchlo tĺcť a slzy padali na jeho prikrývku.
"Bells, čo je?" náhla položila tvár na ich ruky a vlasy jej padli do tváre presne tak, ako mala v úmysle. Nechcela, aby ju takto videl, aj keď ju už takto a možno aj horšie poznal, ale teraz to bolo kvôli nemu. Tá úľava, že bude v poriadku a pri tom tá tieseň pri myšlienke, že mohol ostať bez dychu na bojisku pre Viktóriu a jej chorý plán, ju prinútil jednoducho k plaču, ktorý nemohla ovládať.
"Bell, ččššštt. Bells, povedz mi, čo ti je?" vyzvedal a bolestivo sa pretočil na bok, aby ju mohol pohladiť po vlasoch a nejako ju upokojiť.
"Len som sa o teba bála!" po chvíli plačlivo prehovorila do Jacobovho ččšštt.
"Bell, to už nemusíš, som v poriadku. Všetci sú v poriadku, je to tak, ako má byť. Nebola by to dobrá historka kebyže ostaneme všetci bez malých zranení." Pokúsil sa zažartovať.
Aj keď to bol chabý pokus, Bella zdvihla hlavu z ich rúk, pozerajúc do zeme, až kým si nepretrela oči. Hnedými očami sa potom naňho zahľadela. "A čo keď sa to stane znovu?"
Pozeral na ňu nechápavo.
"Čo keď sa budeš snažiť niekoho zachrániť, ale potom to už nevyjde? Čo keď u... umrieš?!" zakoktala sa pri vyslovený najhoršej myšlienky nahlas.
"Bell, nemôžeš myslieť na to najhoršie, veď vidíš, ako dobre to dopadlo teraz. Pritom nabudúce možno ani nebude!" odvetil, trochu nechápajúc, kam tým mieri, len dúfal, že nie k tomu, že urobil chybu. Položil by život za každého, pretože pre ostatných ma život veľkú cenu. No preňho už to nebude nadlho. Nie je na ňom, ako bude hazardovať so svojim životom? Nechcel s ním skôr skoncovať, ako niekoho zachrániť? Žeby bol už tak zúfalý, že Bellu stratí? Alebo len konal podľa svojho šiesteho zmyslu? Tak či tak by to urobil znova. To vedel.
"Keď nemám myslieť na najhoršie, tak mi sľúb, že to nepríde!" odvetila, utierajúc si ďalšiu nezbednú slzu.
"Čo ti mám sľúbiť?" spýtal sa pre istotu, aby nesľúbil to, čo nemôže splniť.
"Sľúb mi, že už nebudeš riskovať svoj život!" odvetila, pri čom sa tvárila, akoby všetko vyriešila, pri čom len všetko skomplikovala.
"Vieš, že to nemôžem urobiť. Nie som si sám pánom?!" toto vyznelo v jeho ušiach vtipne, keď si uvedomoval, že by ním mohol byť. "Mám povinnosti voči svorke a aj voči tebe. Nechceš snáď, aby som stál obďaleč, keď ti možno niekedy ešte pôjde o život! To by si odo mňa nemohla chcieť. Vieš, čo k tebe cítim." Dokončil svoj preslov s miernym rozhorčeným nad myšlienkou, že by mal nechať umierať svojich blízkych keby s tým mohol niečo urobiť.
Bella prikývla. "Tak mi aspoň sľúb, že si najprv premyslíš riziko, ktoré dáš do záchrany iných. Napríklad že ma už nikdy neuvidíš!" zahrala mu na zlatistú strunu citu k nej.
Zvraštil obočie. Pochopil, že dokázala, čo chce a pre ňu by urobil čokoľvek. Veď jeho dni by boli bez kyslíku bez nej a to nemôže dopustiť, veď bez kyslíku by neprežil ani päť minút.
"Dobre. Sľubujem!" odvetil nakoniec a úsmev, ktorým ho obdarovala bolo to najkrajšie, čo zažil za posledné obdobie s ňou.
Mierne sa k nemu naklonila a priblížila sa k jeho perám. Chcela ho pobozkať, ale nie predtým, ako mu to vysvetlí. "Ďakujem!" šepla mu do pier, vlasy si dávajúc za ucho, "Musím ti niečo povedať." Začala nesmelo. No hlučné kroky ich prerušili skôr, než sa stihla odtiahnuť bez toho, aby narazila do stolíka za ňou. "Au!" chytila sa rýchlo za chrbát.
"Bella, Carlise na teba čaká vonku. Hovoril, že ťa odvezie domov!" vravela žena, ktorá mohla za to, ako Jacob na tom je. Bella na ňu vyvalene pozerala, kým sa jej konečne slová, ktoré povedala, dostali do uší. Nezrozumiteľne zabrblala pozdrav a vyletela z izby, nepočúvajúc Jacobov krik nevedomosti.

******

Bella sa od toho večera Jacobovi vyhýbala. Nemohla mu predsa povedať, že je zmätená a nevie, či ho nemiluje viac ako Edwarda. Nemohla mu dať ďalšiu nádej, keď mu tú poslednú zobrala. Neprítomne si už desiatykrát čítala nákupný zoznam, chodiac s poloprázdnym košíkom po potravinách.
"Bella!" začula známy hlas, ale myslela si, že je iba v jej hlave, keď práve nad ním rozmýšľala a tak pokračovala ďalej, konečne už vhadzujúc niečo do svojho košíku. Zastavila ju až niečia ruka, ktorá ju natočila aj k postave, ktorej patrila.
"Ahoj Bella!" pozdravil ju s jeho typickým priateľským úsmevom, ktorý jej chýbal.
"Prepáč, nepočula som ťa!" odvetila. Keď si uvedomila, akú hlúposť povedala, teda že sa mu práve priznala, že ho odignorovala, musela sa pozrieť do zeme.
"Aha, takže sa mi vyhýbaš?" spýtal sa nevinne, lebo to chcel počuť z jej úst.
"No, nie tak celkom. Niežeby som sa ti nechcela vyhýbať. Teda že sa nechcem vyhýbať a to je len náhoda, že sme sa tak dlho nevideli. Niežeby som za to mohla teda..." hovorila ďalej nejaké hlúposti, ktoré prestávali dávať zmysel snáď už na začiatku.
"Upokoj sa!" povzbudivo ju tľapol po ramene. "Ale keď sme už pri tom, prečo sa mi vyhýbaš?" spýtal sa opatrne.
"No, ja... teda ty... to je kvôli... hm... skúškam!" vyhŕkla viditeľnú lož, o ktorej si myslela, že zaberie, ale nejako to nevyšlo.
"A teraz pravdu, Bells!" povedal jemne a naznačil jej, že v nej je ľahké čítať. Aspoň to, kedy klame a kedy nie.
"Vieš, to nie je také jednoduché." Odvetila, zovierajúc svoj nákupný zoznam, snažiac sa mu rýchlym krokom vzdialiť, no on si to po chvíli uvedomil a pobehol za ňou.
"Snáď si nemyslíš, že teraz, keď som ťa konečne stretol a ty sa so mnou môžeš rozprávať, tak ťa nechám len tak odísť, kým mi nepovieš, čo sa s tebou deje. Bella, začínam mať strach a ani si nechcem predstaviť, z čoho všetkého môže ten strach
byť. Bella, začínam šalieť, že mi tajíš niečo, z čoho sa len tak rýchlo nespamätám. Nemôžeš byť trochu úprimná?!" so zmiešanými pocitmi šiel pri nej, aj keď zastaviť ju by nebol veľký problém.
"Tak ty to chceš vedieť?" spýtala sa, aby sa uistila, na čo jej odpovedala tá uvoľnená grimasa jeho tváre. A to ani nevedel, do čoho sa púšťal. Rukou ho zastavila a postavila sa pred neho. Nevedela, kde nabrala tú istotu. Stúpla si na špičky, aby mu videla rovno do očí. Nech sa stane čokoľvek, bude to už vonku.
"Tak," nadýchla sa "utečme spolu!"
Prekvapene na ňu vyvalil okále a padla mu sánka nepochopením. No za okamih, keď sa dostal trochu k sebe, mu napadli len dve otázky, ktoré hneď nahlas vyslovil, aj keď nie takým pevným hlasom, ktorý chcel použiť, aby vyzeral, že o tom celý čas vedel. Jednoducho aspoň dúfal, že je to tak. "To znamená, že ma..."
"Áno!" usmiala sa a chcela ho pobozkať, ale on sa odtiahol.
"A čo Edward?" pozrel jej uprene do očí. Neuveriteľná radosť prechádzala každou jeho bunkou, ale jeho úsmev zamrzol, keď si uvedomil, kam smeruje tichá odpoveď dievčiny, ktorú miluje. "Vie, že mu chceš utiecť? Naposledy, keď ste sa rozdelili, skoro si sa zabila a teraz to chceš urobiť sama od seba?" pýtal sa ďalej a radosť sa premieňala na zlosť. Pochopil, že by bol jej bábka, pretože ju miluje. Išiel by s ňou na koniec sveta, kebyže po tom svete nemusí utekať pred rozzúreným upírom; aj keď sa mu táto predstava začínala pozdávať, musí mať nejaké morálne hodnoty.
"Nehovorila som s ním odvtedy, čo som bola u teba. Nevidela som ani jedného z vás. Rozmýšľala som a uvedomila som si, že chcem byť s tebou. Ty to tak snáď už nechceš?" spýtala sa ho. Neistota začala napĺňať jej srdce. Čo keď ju teraz odmietne? Mala pocit, že by využil každé jedno jej zaváhanie, ale teraz myslí na Edwarda?
"Jasné, že chcem, len... hm... nemôžeš utiecť bez toho, aby ste sa porozprávali. Bolo by to zbabelé. Bells, tak dlho som čakal a teraz ti radím samé morálne hovadiny len kvôli tomu, že som si myslel, že už názor nezmeníš, ale teraz? Ja neviem prečo, ale musíš sa s ním porozprávať, aj kebyže to bude znamenať, že zmeníš svoje rozhodnutie. Neviem si predstaviť, že by si bola opäť smutná aj za cenu, že ja budem. Bells, ja ťa milujem a to sa nezmení. To, že je to tak u mňa, ešte neznamená že musí aj u teba. Teraz som zmätenejší než ty. Tak dlho som čakal a teraz... Možno som hlupák. Nie možno," vydýchol si a prešiel si rukou vlasy, "Bells, pre teba spravím čokoľvek, aj s tebou utečiem, len nebuď zbabelá, lebo to nebudeš potom ty!" dopovedal, bozkávajúc ju na čelo. Potom sa k nej otočil chrbtom a zo zvesenými ramenami vyšiel z obchodu bez nákupu, pre ktorý tam prišiel. Teraz mu stačilo len veriť, že ho Bella miluje viac ako Edwarda, ale je to vôbec možné? Veď oni boli spolu tak dlho a teraz by to skončilo. Chcel v to tak veriť, že nedokázal myslieť na nič iné. Nohy sa mu plietli a nevedel ani odomknúť auto. Bol z toho vykoľajený natoľko, že dokázal len prejsť k lesu, kde sa premenil na vlka a s vetrom búšiacim mu do srsti utekal naprieč zeleňou.

******

Ubehol týždeň.

******

Ubehli ďalšie dva týždne.

******


Mesiac.

******

Jacob ležal pred vypnutým televízorom, lebo sa naňho nevedel sústrediť, tak ho už ani nezapínal. Mesiac chodil ako bez duše a odvtedy, ako sa premenil za obchodom, sa celý ten dlhý mesiac nepremenil. Najprv sa ho pýtali, čo mu je, ale napokon to vzdali a už len chodili potichu okolo neho. Jeho večný úsmev sa strácal každým dňom a teraz to už bola kamenná maska. Už vedel, že prehral, len dúfal, že mu to oznámi. Len dúfal, že to nebude musieť povedať nahlas on, ale povie mu to ona.

******

Cŕŕŕn, cŕŕŕn, cŕŕŕn.
"Prosím, tu Jacob."
"Jacob, utečieme spolu?"
"Bells, s tebou kamkoľvek."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 24. září 2010 v 3:28 | Reagovat

Mám na blogu new design, taká jednoduchá záležitosť. Keby som tebe teraz robila design, asi to dopadne veeeeeeeeľmi podobne jednoducho. Ale zajtra sme chceli ísť na tie šarkany. Tak buď šarkany alebo tvoj design :-D

2 capepeidy capepeidy | Web | 24. září 2010 v 16:53 | Reagovat

[1]: aj ja chcem takyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy!!!!!!!!!!!!!!! :) a budu sarkany :D

3 Tilia Tilia | E-mail | Web | 24. září 2010 v 20:33 | Reagovat

Choď sa pozrieť na ten tvoj dess, je približne hotový, len zopár detailov to chce doriešiť. Chceš ňáke veľké zmeny? Ak áno, vrav, ak nie, pošli mi na mail heslo od tvojho blogu, ja ti to nadstavím :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama