5-ka Kvapka tretia

4. července 2010 v 9:24 | capepeidy |  5-ka

kvpk3
Po tejto časti bude menší útlm, ale komu by to vadilo?



Už pár minút sa ponevieram po týchto dlhočizných chodbách s pocitom, že som sa už dávno stratil. Samozrejme som šiel opačným smerom, ako mi povedali tí divní chlapi, ale nevyzerá to tu veľmi svetlo, akoby tu boli zatiahnuté závesy. To sa mi ale musí iba zdať. Idem stále akoby okolo jadra tohto miesta, ale stále neviem nájsť východ. Škoda, že tu nie sú šípky. Aspoňže ma sarkazmus neopúšťa. Prečo je tu taká tma? A aké veľké to tu vlastne je? Dokelu, vážne som sa stratil. Mal som si asi zobrať dáke klbko vlny ako v mojej obľúbenej starej báji. Žiaľ, toto je skôr zlý sen ako vymyslená báj. Už sa mi začali potiť aj ruky, som už naozaj stratený.

Alebo nie? Zvláštne, nečakal by som na takomto mieste také zvláštne svetlo. Niečo mi pripomína, ale čo? Rozbehol som sa k nemu, možno to bude východ. Musím využiť každú šancu. Dúfam, že si môj odchod nikto ešte nevšimol, akoby som tu chodil hodiny. Čo keď ma už začali hľadať? Musím bežať rýchlejšie. Za chvíľu som už pri tom. Ako som dobehol, uvedomujúc si skutočnosť, ma zamrazilo! To svetlo bolo iba klam. To, čo som pokladal za východ, bolo len obrovské akvárium plné modrastej tekutiny, z ktorej mi behal mráz po chrbte. Akoby to sklo začalo praskať. Cítim, ako ma oblieha des, ako had mi obmotáva nohy, neviem sa ani pohnúť. Srdce sa mi rozbehlo ešte rýchlejšie ako keď som sem bežal. Kvapky potu mi stekali po spánkoch. Bol som tak blízko - aj keď bolo odo mňa vzdialené, aj tak bolo priamo tu. Nebezpečne blízko alebo ja som nebol dostatočne ďaleko? Nohy som mal prikované k zemi a myseľ mi opantával neskutočný des. Žeby sa začali počítať moje minúty života? Mám ho ešte vôbec? Nečakal som, že by ma hocičo vedelo vymaniť z hypnózy. Ale stalo sa, len neviem, či mám tomu ďakovať. Predo mnou sa objavil obrovský žralok. Veľmi som sa v tých rybkách nevyznal, ale naživo - teda keď ešte vôbec žijem - vyzeral dosť nebezpečne. Až tak, že ma to prinútilo k rýchlemu ústupu späť. Tak, ako som sem prišiel, som sa snažil naozaj zbesilým behom dostať naspäť. Neviem prečo, ale nemohol som zastaviť. Akoby som mal pocit, že pláva za mnou, ale pritom on bol za sklom. Keď som zacítil nepríjemné pichanie v boku z behu, uvedomil som si, že som svoj život - aj keď by som v tejto chvíli veľmi chcel - neopustil. Predo mnou boli dvojkrídlové väčšie dvere, ktoré ma k tomu tiež prinútili. Jednu ruku som na ne položil, druhou som si chytil bok a v miernom predklone som to chcel rozdýchať, ale hneď, ako som sa o ruku oprel, dvere sa otvorili a ja som zakolísal a vpadol do miestnosti, ako tak som to ustál. Nič okrem svojej rovnováhy - som neregistroval. Započul som hlasy a inštinktívne som zdvihol hlavu smerom dopredu. V tom som ju uvidel. Stála tam Annabell, moja sestra. Nikdy som asi nebol šťastnejší ako teraz. Určite som už v bezpečí, našli ma. A ja som sa im skoro znovu stratil v tých chodbách. Aký som ja len idiot, všetko som im sťažil!

"Annabell," zakričal som jej meno s istou úľavou "našla si ma. Ale ako?" spýtal som sa. Nemyslel som veľmi triezvo, keďže som na tom, že je tu, nevidel ten malý detail. Ako to, že je tu? Prečo mám pocit, že niečo nie je v poriadku? Kde je chyba? A kde sú rodičia? Približoval som sa k nej a ona sa na mňa otočila s tými jej zelenými očami. Chcel som jej všetko povedať hneď a teraz. "Bolo to hrozné," hovoril som už pokojnejším hlasom a aj tichším, ako som sa k nej bol bližšie, "stretol som takých divných chlapov, keď som sa vracal zo školy a potom," striaslo ma pri spomienke na nebezpečnú tekutinu berúcu životy "a potom ma hodili do vody a ocitol som sa tu!" v skratke som jej to vysvetlil. "A kde je polícia?" spýtal som sa, nedávajúc jej ešte možnosť niečo povedať. Veď času budeme mať dosť. Veď za chvíľu pôjdeme domov. Konečne moje vytúžene zobudenie z tohto hrozného sna.
"Zac, počúvaj ma!" povedala ľadovo, akoby bolo niečo zle. Nemo som sa na ňu zadíval, ten jej tón ma úplne odzbrojil. Keď som nič nehovoril, ona pokračovala. "Nebol to únos a ani tu nie je polícia. Nemala by sa sem ako dostať. Zacc," znovu ma oslovila menom "ja som ťa nemusela hľadať, vedela som, kde si." Vravela až príliš pokojne na to, čo sa so mnou stalo.

Nevedel som, či mám vôbec niečo povedať. Pomaly mi dochádzal fakt, že ja som ten, kto ničomu nerozumie a nie ona. Ale ako je to možné? Prešla asi minúta a mňa znovu prebudili hlasy. Nejaké, ktoré som v živote ešte nepočul. Bolo ľahké zistiť, komu patria, kebyže sa otočím, ale teraz som nemohol, snažil som sa všetko pochopiť, čakal som, kým mi tento žart dôjde. Žart alebo ako to mám nazvať? Čo to vlastne je? Prečo mi dochádzajú slová? Prečo sa cítim tak skľúčene? Taký zlý pocit mi nahlodával myšlienky, že by som najradšej hneď zaspal, trebárs aj večným spánkom. Nič, absolútne nič neviem. Z čoho ma tu práve sestra vynechala?

"Zacc, otoč sa, ale nezľakni sa, všetko je v poriadku!" hovorila na mňa pomaly a zrozumiteľne ako na malé dieťa. Po chvíli, keď mi došlo, čo vlastne chce, presne som tomu nepochopil. Prečo by som sa mal zľaknúť, veď čo za mnou môže byť? Žeby zlá obluda? Aj keď som sa chcel zasmiať nad tou hlúpou myšlienkou, tak niečo, čo mi nedovolilo sa ani otočiť, mi nedovolilo ani sa zasmiať. Znovu nastala tá chvíľa, kedy sme sa nehýbali a len na seba hľadeli. Bol som tak zmätený ako ešte nikdy. Nevedel som, čo za mnou je, počul som tie hlasy, ale žeby tam bolo aj niečo viac? Chcem to vôbec vedieť? Mal by som to vlastne vedieť? Aj kebyže nechcem, tak to uvidím, pretože mi práve Annabell chytila bradu a pomaly mi ju točila do boku. Ako spútaný dákou silou som sa začal otáčať celým svojim telom. Možno sa prebudila moja zvedavosť. Priahol som po poznaní. Aj keď to, čo sa predo mnou objavilo, bolo desivé. Moje telo sa začalo nepredvídateľne hýbať smerom preč od toho. Cúval som. Srdce mi pumpovalo rýchlo, až som mal pocit, že už prepumpovalo párkrát vštkú krv v mojom tele. Kvapky potu mi stekali po tvári aj chrbte. Prsty na rukách boli čochvíľa studenšie. Začul som aj hodiny, ktoré tykali pomalšie tik-tak. Okolité hlasy sa začali strácať ako aj všetko navôkol. Stál som tam už len ja a...

"Zacc," zatriasol mnou niekto, ale ten hlas bol tak vzdialený ako aj to trasenie bolo skôr ako ozvena silného vetru, "celé to tu je pod..." ten hlas sa mi strácal, ani som nevedel rozoznať, či stále hovorí na mňa a či vlastne ešte hovorí. Nezrozumiteľné šumy slov sa ku mne dostávali, ale žiadne ucelené som nepočul. Musím sa sústrediť, ten hlas znel tak naliehavo. Čo vlastne chcel? Komu patril? Musím sa sústrediť, jednoducho musím. Neverím vlastným očiam. Zavriem ich na tri. Jeden... Strach mnou lomcoval, nemal som ani poňatie, ako dokážem tie prekliate oči zavrieť. Dva, už som tak blízko a som tu úplne sám. Tri, oči, oči, už len kúsok a búdu zatvorené. Stisol som ich najsilnejšie, ako som dokázal, a začul som znovu ten známy hlas, ktorý sa mi snažil niečo povedať. Akoby tú vetu začal znovu.
"Celé to tu je pod vodou!" povedala znovu a mne dochádzal ten význam. Zdesene som otvoril oči, ale nemusel som sa ani obrátiť. Annabell stála predo mnou a bol som opretý o stenu. Ale ako to, veď predtým som bol od nej asi tri metre a Annabell bola o tú stenu opretá. Zacítil som na sebe viac párov očí, ale viac ma zaujímal fakt, že sa mi musí snívať. Predsa nie je možné byť pod vodou. To je hlúposť, aj keď predo mnou stojí veľké akvárium, nie je možné, aby sme boli pod vodou, akoby sme sa sem dostali? Neviem si teraz spomenúť ani na to, ako som sa sem dostal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hrašulee Hrašulee | 7. července 2010 v 13:47 | Reagovat

Pěknej blog :)

2 capepeidy capepeidy | Web | 7. července 2010 v 19:19 | Reagovat

Pre Hrašulee: Dakujem :))

3 alenka15987788 alenka15987788 | Web | 24. listopadu 2010 v 19:15 | Reagovat

aaaaa :) pekne

4 capepeidy capepeidy | Web | 26. listopadu 2010 v 18:17 | Reagovat

[3]: dakujem :)

5 alenka15987788 alenka15987788 | Web | 23. prosince 2010 v 11:51 | Reagovat

Máš to tu hezké

6 Sandy Sandy | 14. dubna 2012 v 15:25 | Reagovat

Zatiaľ je to také pekne zmätené :-) Som teda zvedavá, čo bude ďalej. Inak ten Zac mi pripadá trošku ako také decko :D ja viem, že má fóbiu z vody a tak, ale prosto mi na ňom chýba akoby viac tej...mužnosti :D
No, takže v písaní pokračovania ťa len povzbudím, pretože zatiaľ ma to zaujalo, aj keď vlastne ešte dokopy ničomu nechápem, ale to sa s ďalšou kaitolkou určite vyrieši, že? :-)

7 capepeidy capepeidy | Web | 15. dubna 2012 v 9:08 | Reagovat

[6]: no inac je zaujimave ze vatsinou ludia sa v situaciach v ktorych sa boja spravaju casto ako deti dokonca i ja :) ale chceala by som tam dat vyvoj postav takze snad ak sa mi to podari tak tam nebude jediny ktori zmuznie :D som rada ze at to zaujalo a ten zmatok sa pomaly da do poriadku :)

8 Sandy Sandy | 15. dubna 2012 v 11:47 | Reagovat

[7]: ako, aj ja sa správam často ako decko :D a presne to som si aj myslela, že máš zalubom, ten vývoj postáv, takže sa už teraz teším na mužnejšieho Zaca :D

9 capepeidy capepeidy | Web | 16. dubna 2012 v 10:10 | Reagovat

[8]: nejsi jedina ktora sa nanho tesi i ja dokonca len otazkou je ci sa mi to podari :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama