5-ka Kvapka druhá

27. června 2010 v 9:48 | capepeidy |  5-ka
Čo dodať? Mohli by ste sa už vyjadriť :) Ďakujem




kvpk 2

Autobus zastal a ja som musel vystupovať. Prečo len ja? Hovoril som si, ako som sa trmácal k predným dverám, boli to totiž jediné dvere, ktorými sa dalo vystupovať.
"Neboj sa, čoby dup budeš doma!" povedal mi milý vodič autobusu, menom Cash Cartner a priateľsky ma potľapkal po ramene, keď som okolo neho prechádzal. Otvoril mi dvere a ja som sa nezmohol na nič viac ako: "Jasné, ja viem. Tak ahoj!"
Zoskočil som z posledného stupienku autobusu práve do najväčšej mláky. No super. Prešiel som rýchlo ku kraju, kde začínal chodník vedúci skoro až k nášmu domu. S kapucňou na hlave som prešiel pár krokov a už mi voda stekala po tvári prúdmi. Neposedné čierne vlasy sa mi plietli do očí a začalo ma to hnevať, už len kvôli tomu som sa tým zapodieval, aby som si nevšímal všetku tú vodu naokolo. Kráčal som ďalej a pridal som do kroku. Chcem už vidieť aspoň obrysy nášho domova. No ale niečo bolo zle. Čo by tu v okolí robili dvaja chlapi práve nad útesom, ktorí vyzerali, akoby na niekoho čakali. Boli dosť blízko a ja som si ich doteraz nevšimol, lebo som sa musel hrať s tými hlúpymi vlasmi. Obidvaja sa na mňa otočili Toľká paranoja, akoby sa pozerali na mňa, možno som ich len prekvapil. Mal by som sa tváriť, že ja nič, a rýchlo okolo nich prejsť, alebo by som sa mohol rozbehnúť opačným smerom, ale, dokelu, prečo stále kráčam? Potrebujem nejaký plán, predsa len je divné, že tu tí dvaja chlapi stoja v tom daždi a nemajú pri sebe ani auto. Nie som malé decko! Pokojne môžem okolo nich prejsť. Veď čo mi už urobia dvaja chlapi, ktorým nevidím ani do tváre? Aký úbohý strach!

"Zac. Zac Cross?" spýtal sa jeden z nich a pozrel mojím smerom. Dokelu, odkiaľ pozná moje meno? Nepanikáriť, hlavne nepanikáriť. Možno sú to dáki známi, ktorých som doteraz len nestretol. Ale toto je dôvod na paniku. Prečo ma tie nohy, ale stále unášajú ich smerom?
"Zac?" ozval sa ešte raz a mal som pocit, že som v nejakom divnom filme, asi pozerám veľa televíziu. Je to príliš lákavé na to, aby som sa nepridal do tejto konverzácie.
"Áno?" spýtal som sa trochu zakríknuto a obidvaja sa začali ku mne približovať. Zastal som. Nejakí sú rýchli. "Stojte!" povedal som, aj keď som chcel, aby to vyznelo trošku viac autoritatívne ako to vyznelo. Ale oni nezastali, chcel som začať utekať, ale hneď, ako som sa otočil, jeden z nich ma chytil za rameno. Párkrát som ním mykol, ale mal silný stisk. Taký môže mať len niekto silný. Pritiahol si ma k sebe a obidvomi rukami ma pevne objal. Bol som v šoku, až kým ma z neho nevytrhol ešte väčší šok.
"Máme ho, tak poďme!" ozval sa jeden z nich a mne dochádzal význam tých slov. Horšie však bolo, že sa ten chlap začal so mnou približovať ku okraju útesu. Mykal som sebou do všetkých strán, snažiac sa vyvliecť z tohto väzenia. Kopal som, kúsal som, snáď som robil všetko, ale on nepoľavil. Čo je stroj? Blížil sa ku vzduchoprázdnu a jediné, čo som teraz chcel bolo, aby ma nehodil do tej vody. Cez slzy strachu som už ani nevidel, nevládal som sa ani hýbať, vnútro ma zožieralo páľavou a ja som bol zúfalý. Radšej by som nežil, akoby sa malo toto stať. Prestál som sa štvorcovať, iba som nemo pozeral pred seba. Strach mi ochromil celé telo, ale aj hlas. Nevydal som nič viac ako pár slz. Vnímajúc už len to, že nepadám do tej vody sám.

&&&&&&

"Asi to nebol najlepší nápad. Mali sme mu to najprv vysvetliť." Začul som nejaký hlas, ale oči som neotváral, ale veď aj na čo, keď som dávno mŕtvy.
"No už vidím, ako hovorí : To je super, kedy odchádzam? Houby, určite by nás poslal kade ľahšie!" odvetil mu nejaký druhý hlas. Uvedomil som si, že obidva sú mužské. Nakoniec možno nie som mŕtvy. Ale oči neotvorím. Čo mi spravia, keď ich otvorím? A to som si myslel, že ľudí len tak ľahko nejde uniesť. Zvláštne, pamätám si, ako som šiel sám domov a potom nejakých dvoch chlapov a potom ma jeden chytil a hodil ma do vody! Vymrštil som sa do sedu. S prenikavým vystrašeným krikom. Obaja na mňa upriamili pohľady a ja som sa snažil odsunúť od nich čo najďalej. Prekvapilo ma, že mám voľné ruky a hneď na to to, že som do niečo narazil. Len dúfam, že do niečoho a nie do niekoho. Zbesilo som sa poobzeral. Bol som v celkom veľkej izbe. Vyzerala ako v nejakom hoteli. Otočil som sa a zistil, že som narazil do čela postele. Potom som sa pozrel na svoje nohy a uvedomil si, že vlastne ležím. Začínal som byť zmätenejší ako predtým. Kde to som? A kto vlastne sú oni? Asi sú to nejakí začiatočníci. Nebol som ani zviazaný, ani v dákej pivnici. Možno nie sú takí nebezpeční, ako som si myslel.
"Ak chcete peniaze, tak vám ich určite mama dá. Môžeme sa dohodnúť!" prehovoril som rýchlo, aby sme vyriešili toto malé nedorozumenie.
"Len sa preberie a už nám chce dať prachy, milé od neho," povedal jeden z nich. Druhý však nesúhlasne pokrútil hlavou.
"Mohli sme očakávať, že si bude myslieť, že sme ho uniesli, veď je po otcovi." povedal a priblížil sa o pár krokov bližšie k posteli, na ktorej som ležal. Všímal som si tak absurdné veci ako napríklad, že je cezo mňa prehodená červená lesklá pokrývka, ktorá pretŕčala z postele. Neskôr som zaregistroval, čo vlastne ten muž povedal a prestal som sa pozerať kade-tade. Počkať, to nie je únos? Bol som stále viac a viac zmätený a nikde som nevedel nájsť niečo, nejakú vec, ktorá by mi pomohla odhaliť, čo sa to tu vlastne deje. Mierny strach z dvoch neznámych sa stupňoval, keď si ten, čo ku mne kráčal, sadol na kraj postele. Inštinktívne som sa od neho odsunul.
"Nemusíš sa nás báť, my ti neublížime," prehovoril. Snažil som sa ale spomenúť na to, čo povedal predtým. Niečo mi na tom stále nesedelo, ale čo to bolo? Dokelu, musím byť tak mimo? Uvažuj, Zac, uvažuj. Zatiaľ, čo som nad tým rozmýšľal, muž pokračoval. "Neublížime ti a nie je to únos. Skôr ide o to, že sme ti potrebovali niečo vysvetliť a určite, kebyže máš na výber, nepočúval by si nás." Hovoril dosť pokojne na to, že sa nepoznáme . Mal som pocit, akoby sa so mnou rozprával celé dni. Mal tak príjemný hlas. Bol tak uvoľňujúci, akoby ma len ten samotný hlas nútil počúvať, čo mi chce povedať, a odvádzal ma od toho, aby som zistil, čo mi na tom nesedí.

"Potrebujeme tvoju pomoc." toto už povedal naozaj s dôrazom a autoritou. Akoby som mu aj pomôcť chcel, ale nie som predsa hlupák, takže povedal, že to nie je únos?
"Počkaj," ani neviem prečo mu tykám a odkiaľ sa vo mne toľko odvahy vôbec dokázalo nájsť, "keď ste ma neuniesli," ukázal som na nich dvoch, "tak potom môžem odísť, však?" spýtal som sa s nádejou v hlase, ale ten druhý chlapík sa uchechtol, kým prehovoril.
"Dobrý postreh, mladý. Ale mám pocit, že v tom bude menší problém!" obzrel som sa za ním, keďže doteraz som pozeral na toho druhého. Prekvapil ma ten drsný hrubý hlas, z ktorého šiel priam strach, a niečím ma tiež fascinoval. Ako sa len títo dvaja týpci mohli stretnúť? Jeden s priateľským hlasom a druhý presný opak. Čo ich už len mohlo spojiť?
"Aký problém?" spýtal som sa skoro bez dychu, akoby mi moja sloboda utekala pomedzi prsty a ja ju neviem chytiť. Znovu sa piskľavo zasmial.
"Fábio, dosť!" okríkol ho ten milý a tak upútal znovu moju pozornosť. Chlapík menom Fábio sa prestal usmievať. Ha, tak mu treba. "Za dvadsať minút bude večera, určite si už hladný. Príď potom dole. Schodište je napravo a potom už trafíš. Po večeri ti všetko vysvetlíme. Nejaké oblečenie máš prichystane v skrini. Necháme ti chvíľku súkromia. Priprav si otázky, určite sa ma budeš mať ešte čo opýtať." Dopovedal a ja som si uvedomil, kto to tu vedie. Postavil sa a aj s Fábiom opustili moju izbu. Ak som tomu správne pochopil, tak mám len dvadsať minút na útek? Neznie to lákavo, ale nemám inú možnosť. Sú to nejakí psychopati a ja im určite do hrnca dobrovoľne neskočím.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 27. června 2010 v 22:51 | Reagovat

Z toho nekomentovania si nič nerob. Aj na mojom blogu (teraz myslím ayamee. blog.cz) sú v poslednej dobe riadne komentárové suchoty - každý asi už prázdninuje a nechce sa mu ťukať do klávesnice :D

Ale neboj, ja sa ti k tomu vyjadrím! Zajtra alebo kedy! :D Síce to bude asi na dve veci, keďže moje vyjadrenie si už počula, keď som to "beta-read-ovala", ale chápeš, budeš to tu mať i modré na čiernom (na tej design myslím, len nemám grafickú náladu, ale neboj, neboj, RAZ to bude :D :-D :-P)

2 capepeidy capepeidy | Web | 28. června 2010 v 12:59 | Reagovat

Pre Ayamee: v pohode na tvoj koment si kludne pockam :) a ten disajn casu dost len potom urob nejaky neutralny predsa len kebyze spravis napr. letny a bude uz zima :D ale nie tesim sa :) a za chvilu bude i my dovolenkovat :D

A co ta nasa sutaz?

3 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 4. července 2010 v 1:27 | Reagovat

Dôležitá informácia: Samozrejme, že chceme! :-D :D :-P

A jasné, koment, design, súťaž... Ja to všetko raz dobehnem ;-)

4 capepeidy capepeidy | Web | 4. července 2010 v 10:05 | Reagovat

Pre Ayamee: ok ok casu dost :D a tu kapitolu uz som na dobrej ceste len ju dop isat opravit a bude to :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama