Slobodné rozhodnutie 3.časť

8. dubna 2010 v 9:38 | capepeidy |  Slobodné rozhodnutie
1
Ahojte, tak tu máte posledné pokračovanie slobodného rozhodnutia. Dúfam že sa Vám  bude páčiť. Prajem Vám pekné a príjemné čítanie.

PS.1.: Čítajte pomaly viac už nebude :D

PS.2.: Znovu dospelácke náznaky, ale nie veľa detailov :)



Zanechal som ju v byte a odišiel s tým, že musím niečo vybaviť. Jednoducho musím zistiť, či jej niečo spravil on alebo sa rozišli len kvôli tým trom mesiacom. Keď to bude kvôli nemu aspoň mu môžem vraziť, a keď nie tak som sa aspoň prešiel. A okrem toho Lukasa som jej dohodil ja, bol to môj kamarát. Bol preto lebo s ňou niečo mal. A pritom sme mali toľko spoločného chodili do toho istého fitka a vlastne to bolo snáď aj všetko. No čo už.

"Ahoj Jesse!" z ničoho nič ma oslovil dáky chlap a potom mi doplo, že už som tam kde som smeroval. Pred domom s prekrásnym zeleným odvetil trávnikom.
"Jééé, ahoj Lukas, za tebou práve idem!" som priateľsky a podišiel k nemu. V ruke držal šálok kávy, ktorý nádherne voňal.
"A čo potrebuješ?" spýtal sa ma a pokúsil sa o úsmev, takže ona sa rozišla s ním. Tak ti treba, nebol si jej hoden.
"Len som chcel vedieť ako sa máš." povedal som ale potom mi došla neúprimnosť týchto slov.
"Fajn,fajn..." chcel mi niečo ešte povedať, ale keďže som tu nebol len tak musel som ho prerušiť.
"A vlastne som chcel vedieť čo sa stalo. Včera ku mne prišla Semia a hrozne plakala. Chcel som vedieť či to nebolo kvôli niečomu čo by súviselo s tebou." vyšiel som s pravdou von a zahľadel som sa mu do tváre.
"Rozišli sme sa!" odvetil a oči sa mu zahmlili. Len dúfam, že sa mi tu neposkladá do guličky.
"Nechceš sa porozprávať?" spýtal som sa zdvorilo predsa len sa teraz neotočím a neodkráčam preč.
5
"S tebou? Nie si ty náhodou idiot!" okríkol ma a ja som naňho nechápavo hľadel. Čo je so mnou? A takto dopadnem, keď navrhujem pomoc, no super.
"Veď to je všetko tvoja chyba. Omotal si si ju okolo prstu ako jojo. Stále sa k tebe vracia a tebe to vyhovuje. Nemôžeš ju už nechať na pokoji?!" rozčúlene na mňa prskal a mne akosi nedochádzali významy tých slov, ale nenechám tu po sebe len tak štekať, keď ja som v práve.
"Bŕŕŕ, Lukas ja nemôžem za to, že ste sa rozišli, nehodíš všetko na mňa. A to, že chodí ku mne sa vyplakať je len preto, že ty nie si schopný si ju udržať." Vrátil som mu s nepríjemným tónom podobným tomu jeho. Síce to, že by s ním ostala vôbec nezáviselo od neho.
"Ale prosím ťa, kebyže nie si sviňa, nechal by si ju žiť! Nemôžeš od nej chcieť aby vždy došla späť k tebe. Mal by si ju už nechať ísť. Nechaj ju nech sa už môže konečne slobodne rozhodovať o tom čo chce ona a nie to čo by si chcel ty!" vravel ďalej a vo mne stúpala zlosť. Čo si o sebe myslí? Snáď mi tu nechce nahovoriť, že je Semi mojou bábkou. Nemám ho rád. Nechcel som ho už viac počúvať nikdy som nemal horkú krv na hádky, skôr mi išli pästné súboje.
"Neprišiel som sem aby si si na mne vylial zlosť kvôli tomu, že si prišiel o to najlepšie na svete. To je už tvoj problém!" odvetil som otáčajúc sa mu chrbtom a pomalou chôdzou som odišiel. Nič viac už nepovedal. Bol som rád, že ma nezastavil. Čo tým predslovom chcel dokázať? Že Semi je na mne závislá a ja som ju zbavil zdravého rozumu? Naozaj je na mne závislá? Aj keď žijeme dva životy, veľmi do seba zapadajú. Neviem či je to správne ale viem, že mi to tak vyhovuje. Milujem ju teda ona bola jediné dievča, s ktorým som vzťah považoval za niečo viac. Myslel som na budúcnosť, ale tá sa rozplynula po troch mesiacoch. A predsa po toľkých rokoch vždy skončíme spolu. Aké je to zvláštne. Asi sme sa navzájom k sebe nevedomky pripútali a teraz ani jeden nedokáže žiť bez toho aby vedel že ten druhý je v poriadku. Vždy som si myslel, že je to v poriadku mať perfektný vzťah s človekom mne blízkym, ale teraz mi dochádza pravda. Navzájom sa oberáme o kúsky našej slobody. Ale už viem čo spravím. My máme problém a ja ho vyriešim.

******

Sedela som na Jessyho posteli opretá o jej čelo a čítala som jednu z našich obľúbených kníh. Odišiel asi pred hodinou alebo dvomi a stále sa nevrátil. Vedela som, že ide niečo vybaviť tuším na mestskú poštu ale nevedela som o čo presne ide. Už som aj umyla riad v kuchyni, utrela trochu prach a skončila som s knihou v ruke. Pamätám si ako sme túto knihu čítavali spolu. Nebolo to tak dávno. Prečítali sme ju už veľakrát a daktoré časti sme už poznali naspamäť. Zo zamyslenia ma vtrhlo buchnutie dverí.

"Už som späť!" zakričal Jesse a ja som hneď vyskočila z postele a rozbehla sa k nemu. Skočila som mu akurát do náručia lebo sa stihol otočiť. Chytil ma a trochu zavrátkoval, ale ustál to.
"Ahoj, vybavil si?" spýtala som sa odstúpila som od neho aby sa mohol vyzuť.
"Áno len som musel dlho čakať bolo tam veľa ľudí." odvetil pokojne a postavil sa. "Mal som dosť času a myslel som na teba a uvedomil som si že," pomaly sme sa presúvali do spálne lebo ja som poslušne cupitala za ním ako ma zaujímalo čo chce povedať "ťa strašne chcem. A keďže teraz nie si zadaná, tak..." začal otáčajúc sa ku mne, ma stiahol k sebe a začal ma bozkávať na krk. Najprv som nechápala, čo to robí, ale keď som už precitla a uvedomila si že ležíme na posteli a Jesse ma stále bozkáva doplo mi to.
"Jesse, veď sme kamaráti!" odvetila som, ale neodťahovala som ho od seba.
3
"Ako kedy, teraz už nemusíme. Teraz s nikým nechodíš." odvetil medzi bozkami a jemným kúsaním mojej pery. Mal pravdu teraz už nikoho nemám.
"Ja viem, ale..." chcela som namietať ale jeho ústa boli rýchlejšie.
"Len raz, prosím!" povedal skrz zuby. A zahľadel sa mi do očí odopínajúc mi gombíky na košeli. Prikývla som a on sa žiarivo usmial a aj ja som sa usmiala predsa som ho milovala.
"Milujem ťa!" povedali sme naraz a ja som z neho začala vyzliekať kúsky oblečenia, presne tak ako aj on mne. Mala som pocit, že čas je len náš. Nič krajšieho ako toto už nikdy nezažijem.


******

2
Keď som sa zobudila bola už tma. Načiahla som ruku, ale na posteli som ležala sama. Obmotala som si okolo seba prikrývku a vydala som sa po dome hľadať Jesseho. Svetlo som nezažínala, určite bude zapnuté tam, kde bude on. Spokojný úsmev mi pohrával na tvári. Bolo to tak krásne ako ešte nikdy. Prešla som už pár miestností, ale nikde žiadne svetlo a ani hluk buď zo sprchy alebo z televízie. Prešla som to bleskovo ešte raz . No jeho som nikde nenašla. Srdce mi začalo biť rýchlejšie a ja som zbesilo obehovala jeho byt. Kde len môže byť? Možno som si ho len nevšimla. Úzkosť sa mi vlievala do celého tela a triasli sa mi kolená. Postupne som zapla svetlo v každej miestnosti a hľadala dáky odkaz typu: Odišiel som kúpiť niečo pod zub. Milujem Ťa! Jesse. Ale nikde nebol jediný lístoček venovaný mne. Na žiadnom stole a ani na chladničke či zrkadle, proste nič. Pomaly som už nevládala kráčať. Skončila som opäť v spálni. Sadla som si na Jesseho polku postele, ktorá bola bližšie ku kuchyni. Pozerala som sa dopredu na rozsvietený byt. V tom som si všimla pootvorený Jesseho šatník. Asi ho zabudol zavrieť. Podišla som k nemu pripúšťajúc si len tuto pravdu, no keď som ho roztrasenými rukami otvorila bol prázdny. Úplne prázdny. Neostala tam ani jedna košeľa alebo aspoň jeden opasok. Proste nič. To bolo presne vyjadrenie môjho vnútra. Proste nič. Spadla som na kolená a začala som plakať. On tu už proste nebol. Začala som si uvedomovať, že byt je prázdnejší ako býval. Daktoré fotky, ktoré tu mal už tu nie sú. Nechal ma samú. Ublížil mi a ja som mu verila. On bol jediná osoba pri ktorej som sa cítila bezpečne. Pri ňom som mohla byť sama sebou. Prečo ma opustil? Prečo odišiel bezo mňa? Prečo ma tu nechal? Prečo ma tak zranil?

******

Viete ako najviac zraníte ženu? Keď ju opustíte bez rozlúčenia. Bez vysvetlenia prečo odchádzate a kam odchádzate. Keď jej nepoviete žiadny dôvod.
"Zbohom Semi!" zašepkal som do bytu kde spala jedna osoba. Osoba, ktorej som sa dobrovoľne vzdal. "Zbohom!" zašepkal som posledný krát a zavrel som za sebou dvere.

4

Koniec



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 10. dubna 2010 v 1:04 | Reagovat

"...s prekrásnym zeleným odvetil trávnikom."
"Jééé, ahoj Lukas, za tebou práve idem!" som priateľsky a podišiel k nemu."
- tuším ti to slovo "odvetil" ušlo z jednej vety do druhej ;-)

2 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 10. dubna 2010 v 1:10 | Reagovat

Ty kokso! Neviem, či tomu uveríš, ale takmer som sa rozplakala... Bolo to také krásne! Úžasné! Ľúbim túto poviedku a Jeeseho, snáď sa ešte niekedy niekde objaví...

3 sandy sandy | Web | 11. dubna 2010 v 0:01 | Reagovat

to je...koniec? :-( ...a ja som dúfala, že by sa mohli dať ešte raz dokopy...
ale nevadí, teraz to má aspoň takú väčšiu myšlienku a už rozumiem aj prečo si tomu dala názov Slobodné rozhodnutie :-)...a Jeese...bolo to od neho dosť kruté, že odišiel..a bez rozlúčky...ale na druhej strane asi predsa len chcel dobre pre Semi...aby sa naučila žiť aj bez neho...smutné...smutné ale krásne :-)

4 capepeidy capepeidy | Web | 11. dubna 2010 v 18:22 | Reagovat

Pre Ayamee: asi mi naozaj uslo :) dokelu:D no ale ja to niekedy opravim :) dik za upozornenie a ty si sa skoro rozplkala ??? tak to muselo byt naozaj celkom dobre to je viac ako kebyze napises ze to bolo bravurne :D dakujem

Pre Sandy: no s tym nazvom som najprv nevedela a chcela som najprv ze najlepsi priatelia ale potom ma napadlo a ani neviem ako tento nazov a napokon som to zatiahla do myslienky :) Do ta mylsienka bola naozaj vydarena taka skutocna a taka silna pre ludi ktorí sa vedia vzit do mojich postav :) dakujem som rada ze sa ti to pacilo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama