Smrť sa neriadi našimi plánmi

4. července 2009 v 16:04 | capepeidy |  Jednorázovky
Pikoška o tejto poviedke : opravovala mi ju Tilia,
takže
za more chýb, ktoré tam teraz nebudú vďačím
jej:))



Bola som neuveriteľné šťastná. Dnes sa mame stretnúť - a je Valentína. Ani sama tomu nerozumiem. Najromantickejší deň v roku a ja mám rande so svojim priateľom. To je také... také... romantické aj keď... No ale to nechám tak... Kvôli mne sa vrátil z lyžovačky. Musí ma naozaj milovať. Som naozaj rada, že som ho stretla a že aj opätoval moje city. Nikdy by som ho nedokázala nenávidieť alebo ho postrádať. Aj keď šiel na lyžovačku s rodičmi, bol celý nesvoj, že ma musí opustiť, aj keď to mal byť len týždeň, ale mne sa to zdalo ako večnosť. A keď písal, že príde skôr, a že ide zošalieť zo svojich fatamorgán, pretože ma všade počuje a všetko mu tam pripomína mňa. Ale keď mi to hovoril, najprv bol šťastný, ale potom sa do jeho hlasu vkradol smútok a bolesť, ani som sa nestihla spýtať, či sa niečo stalo, rýchlo sa so mnou rozlúčil ako aj deň pred tým, sieťovým bozkom.

Teraz som sa predierala na naše obvyklé miesto o obvyklom čase, presne tak, ako bol na to priučený, keď som mu povedala, že takéto miestečko by mal mať každý párik. Aj my by sme mali mať niečo dokonalé a emotívne a jeho prvý nápad a aj jeho najemotívnejšie miesto je to, z ktorého ma prvýkrát uvidel, miesto, ktoré bolo tak zašité a tak prekrásne ako z dákeho sna. Aj keď najviac pre nás. Bola to jedna lavička v parku neďaleko cesty. Najprv to bolo miesto, kde sa mohol vždy schovať a utiecť pred zlým, ozajstným svetom. Ale potom sa z toho stalo náš spoločný úkryt. Okolo tej lavičky sú vysoké kríky ruží, ktoré sú vystrihané tak, aby sa tam dalo sedieť.

Už len jedna ulica a budem tam. Už som nedokázala viac chodiť a tak som sa rozbehla. Ledva ledva som zabočila na ten chodník. Potom som spomalila a rukou si prehrabla párkrát vlasy a trochu rozdýchavala svoj šialený beh. Za okamih som zabočila do kríkov, kebyže som tu predtým nebola, zdalo by sa mi bláznivé vojsť do nich. V tom som ho zbadala. Celá som sčervenala, až pokým som si nevšimla ako vyzerá. Vyzeral utrápene. Sedel tam, lakte mal položené na kolenách, dlaňami si držal temeno hlavy. Takto mi naháňal strach, že sa mu niečo stalo.

Nesmelo som k nemu podišla a potichu ho pozdravila. Zdvihol hlavu a nahodil svoj prekrásny zamilovaný úsmev.
"Ahoj!" postavil sa, vzal si moju tvár do dlaní a náruživo ma pobozkal. Pred chvíľou sa mi zdalo, že je smutný, ale teraz akoby bol dokonale šťastný. Nechápala som jeho zmenu nálady, keď som si v tom uvedomila, že tento bozk je odlišný od tých, ktoré mi dával. Mala som zlý pocit, akoby sa nim lúčil. Ako som nad tým rozmýšľala, odtiahol sa, aby sme sa mohli nadýchnuť.
"Si v poriadku?" opýtal sa ma a vtedy mi došlo, že sa netvárim najlepšie.
"A-áno!" odvetila som meravo. Sadol si opäť na lavičku a gestom ruky naznačoval, aby som si mu sadla na kolená. Spravila som to ako v nejakom tranze.
"Musím sa s tebou vážne porozprávať!" slovko "vážne" zdôraznil a v očiach sa mu zablyslo ublíženie. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Je to tu! Zjavne čakal na môj súhlas, ktorý som mu nemienila dať, a tak sa rozhodol pokračovať aj bez neho.
"Neviem ako by som ti to mal povedať," odmlčal sa, aby si bolestivo odfúkol, "Každá myšlienka na to, čo spravíš potom je mučivá a ty sa už teraz tváriš, akoby si všetko vedela!" jeho hlas bol len tichým, bojazlivým šepotom. O to viac som mala chuť utiecť skôr, ako mi to povie, ale zvieral ma vo svojom objatí.
"Ale neviem!" vyhŕklo zo mňa a bláznivo som pokrútila hlavou.
"Ach," znovu ten povzdych a mňa napĺňala zúfalosť, "sľúb mi niečo!" prekvapene som sa naňho pozrela, keď jeho objatie zoslablo. Chcela som mu na to odpovedať, ale ústa som len naprázdno zavrela, z hrdla sa mi nevydrala ani nota, takže som len prikývla.
"Nezabudneš," jeho oči boli náhle ako sklo, pery mal bolestne vykrivené a všetka radosť z toho stretnutia sa vytratila, "na mňa!" hlas sa mu zlomil.
"Pre-prečo b-by som mala?!" chcela som ešte malú nadej a to, že mi ju nedával ma nezastavilo, aby som si ju nedala sama. Zamykal hlavou, akoby si chcel usporiadať myšlienky. Asi som narazila na koreň veci...
"Elli, my odchádzame!" jeho slova sa mi zabodávali do hrude ako dýky.
"Na ďalšiu lyžovačku?!" možno to nemyslí tak, ako to povedal, a možno ani nevie, čo chce povedať.
"Nie!" objal ma a tým si ma k sebe pritiahol tak, že som cítila jeho teplý prerývaný dych na krku.
"Na inú dovolenku?" pýtala som sa s desom v hlase a naivne som čakala, že mi na to prikývne.
"Nie!" znovu odpovedal rovnako a zaboril si tvár do mojich vlasov.
"Za rodinou?" stále som sa nechcela vzdať čo i len tej najmenšej nádeje, ktorá by nás mohla zachrániť. Nechcela som sa vzdať svojho šťastia a nie teraz, keď som zistila, že ho naozaj milujem a aj on mňa. To by nebolo fér! Len prosím, nech odpovie áno.
"Nie!" povedal už iba tlmeným šeptom, "Sťahujeme sa!" zobral mi i posledné lanko, ktoré by ma mohlo zachrániť. Toto má byť koniec? Už tu budú len pochmúrne dni plné spomienok na našu lásku. Zavzlykala som a on si ma tesnejšie pritiahol.
"Nezabudni!" jeho bolestný roztrasený šepot mi drásal bubienok.
"Nezabudnem!" chcela som sa k nemu viac pritisnúť, ale už to nebolo možné, "Nikdy!" už som nedokázala udržať potoky sĺz, ktoré sa pomaličky vylievali po mojich lícach.
"Milujem ťa!" tak zneli jeho posledné slová, po ktorých uvoľnil moje zovretie a položil ma vedľa na lavičku. Chrbát mi oprel o operadlo a uznal, že chcem byť asi sama. Poslednýkrát ma pobozkal krátkym a nežným bozkom. Napokon sa mi stratil z dohľadu. Obliala ma úzkostná osamelosť. To som ho naozaj nedokázala udržať? Zrazu som dostala strach. Už nemôžem byť na tomto mieste, musím sa čo najrýchlejšie dostať preč. Chcela som utekať, ale nemohla som, nedokázala som skoro ani striedať nohy. Cítila som akoby ma niekto roztrhal na kusy alebo skôr na kúsočky tak drobné, že by sa stratili v piesku.

Hlavne som si uvedomovala, že som sama, lebo on tu už nie je. Už sme to neboli my dvaja ale iba ja a on, akoby sme sa nikdy predtým nestretli. A to doslova. Cítila som sa ako odhodený obal od čokolády a tá čokoláda práve odchádzala. To jediné dobré sa odo mňa teraz vzďaľuje a ja neviem, akoby som ho prinútila ostať tu. Každá terajšia myšlienka patrila len a len jemu. Na každú jeho črtu tváre, na jeho smiech, hlas, na jeho teplú dlaň, na každý jeho úsmev a na jeho oči, keď mi to oznamoval, že už nikdy...

Nedokážem si to pripustiť. Prečo si chcem v sebe živiť i naďalej nádej, keď je to už úplné zbytočné??? Prečo by som mala dúfať, každou jednou sekundou som si spomenula na niečo, čo sme spolu zažili či na jeho gesto. A teraz je jednoducho... Nie, to neberiem! To nemôže byť pravda, veď sa milujeme. Tak prečo? Už nevládzem. Bez neho nie. Je to snáď šialené či také zúfalé? Mám riešenie môjho problému, mojej zlomenej duši. Teraz už môže byť koniec a ja nezabudnem. Na teba.


Strieborné auto to len tak-tak vytočilo. Ostatné autá tiež zopakovali jeho reakciu. A ja, ktorá som stála uprostred, bez jediného škrabanca, čakajúc, že prestanem dýchať a bude koniec. Veď prečo nie, veď by som ani neporušila môj sľub. Nohy ma už neudržali a padla som na kolená. Hurhaj okolo mňa sa zlieval do jediného zvuku. Vôbec som nedokázala počuť plynulé vety. Odvšadiaľ sa ku mne blížili ľudia a jediné, čo mi behalo po mysli bolo, že som to nezvládla. Z očí mi vyhŕkli nové slzy. Prečo som taká neschopná? Prečo mi aspoň raz niečo nevyjde? Prečo... z hrdla sa mi vydral vzlyk. Zovrela som ruku v päsť a tým som si trochu povytiahla sukňu. Som taká slabá, nič sama nedokážem dotiahnuť dokonca. Zas... a... znovu. Vzdávam sa! Počuješ? Chcela som to vykríknuť a pomaly sa pozbierať. Keď ma v tom uchopil niekto do objatia. Zacítila som známy dych na tvári. Do tváre mi začali padať niečie slzy. Chcela som sa obzerať a započúvať. Chcela som len aby som mohla znovu vnímať každučký hlas a nie spletitý jazyk všetkých. Zaklipkala som očami, keď mnou niekto zatriasol. Zrazu som zbadal dôverne známu tvar. Jemne vystrašený hlas sa mu rinul z úst.

"Si v poriadku? No tak už mi odpovedz!" naliehavo na mňa kričal. Celý bol bledý. Bol to on! On sa vrátil! Vrátil sa pre mňa, kvôli mne. Musela som niečo povedať. Naozaj som sa snažila, ale všetky hlásky sa zastavili za mojimi perami. Rýchlo som prikývla a dala mu aspoň náznak môjho života. Tuho ma objal. Celý sa triasol. Ale jeho ramena boli prekvapujúco pevné a teplé a jeho náruč ma upokojovala. Až som skoro zabudla, prečo tu som a čo robím, keď mi to zrazu pripomenuli.
"Skoro som ťa zrazil. Ani si neuvedomuješ, ako som sa zľakol. Mohol som ťa zabiť! Nikdy, ale nikdy by som si to neodpustil!" pri každom jeho slove som cítila pocit viny a strachu zmiešaný so zlosťou, ktorú však nesmeroval na mňa. Trochu sa odtiahol, aby sa mi zahľadel do očí. Bola to hrozná chvíľa, lebo na mňa hľadel tými jeho čokoládovými očami plnými sĺz. Keď mi v tom položil jedinú otázku, ktorej odpoveď som dobre poznala, ale nevedela som mu ju vysvetliť.

"Prečo?!" takú prostú, pýtajúcu si iba dôvod a aké-také vysvetlenie, čia je to vina. Aj keď by som odpovedala, dúfajúc, že neprekukne moju lož, lebo som mu chcela povedať hocičo, len nie pravdu. Len nie skutočnosť, že bez neho nemá nič zmysel a jeho odchod ma skoro zabil. Akoby mi vyrval srdce a oblepil lepiacou páskou a ono už nemohlo viac biť, a že som chcela jeho začaté dielo len dokončiť. Až teraz mi dochádza, aká som bola sebecká. Mojou smrťou by som mu okrem srdca vzala aj dušu a on by sa stal iba bábkou. Zanechala by som ho tu samého a myšlienky, ktoré mu už teraz behali po rozume, by sa tisíckrát zhoršili.
"Len mi nepovedz, že si chcela zomrieť, pretože ja odchádzam!" toto nebola otázka, len nemá otázka jeho očí. Prikývla som a tak som len rozniesla rozsudok ďalšej bolesti. Znovu ma objal.
"Milujem ťa ako nikoho už nikdy nebudem," jeho vyznanie bolo tak úprimné, že som mu verila, "neviem si predstaviť, že by si už nekráčala po tejto Zemi a nemohol by som myslieť na to, ako sa na tebe vlnia tie fialové šaty. Preto ti teraz niečo sľúbim ja!" rozhodnuto povedal.
"Sľubujem ti, že sa sem, k tebe o rok vrátim!" jeho slova zneli ako vykúpenie a ja som vedela, že toto čakanie bude utrpením, ale nakoniec sa mi aj tak vráti slnko, ktoré osvetlí moju temnú noc.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tilia Tilia | E-mail | Web | 4. července 2009 v 23:10 | Reagovat

A do kelu, ono tam sú dáke chybky - chýbajúci dĺžeň a tak... Sakra! Ale ty si ma furt rozptyľovala!! A ponáhľali sme sa a... a...

Ale teraz som mala čas zahĺbiť sa do pointy a čo povedať... Keby tam slečna Tilia nenechala pár gramatických nedostatkov, bolo by to priam D O K O N A L É ! !

2 capepeidy capepeidy | Web | 5. července 2009 v 8:24 | Reagovat

Pre Tiliu: no aspon sa mam teraz nakoho vyhovorit s tymi chybami :D  ale toto jaky silny vyraz ze dokonale neprehanaj

3 Tilia Tilia | E-mail | Web | 6. července 2009 v 0:48 | Reagovat

Ty čo si inak tak dlho hore?! :D

Nechceš dať zajtra rendez-vous? Ale až poobede, podvečer, ideme na promócie Ivanke :D. Chápeš, to ako vynahradenie za to, že som sa dnes ulievala v kine a nepísala som :D. A pri tom na padlo niečo ako Gemini po rokoch. Veď vieš, dvojku som ti už zaspoilerovala, takže vieš, že do rodinky pribudne ešte jedne Belnea a napísala by som potom, ako je on dáky tíndžer... Teda, vlastne to bude dievčatko :D. Čiže ona bude tínedžerka a prosto pôjde na návštevu za Ericom napr. a ty uvidíš, ako vlastne dopadol :D. Ale nechcem, aby to bolo ako Harry Potter 7-mička, koniec, že po devätnástich rokoch, dala by som tomu dáky dej... Čo ti to tu vlastne vypisujem, omg, idem spať radšej, brú :D

4 Tilia Tilia | E-mail | Web | 6. července 2009 v 16:01 | Reagovat

*A pri tom ma napadlo...
*ešte jeden...

Ty kokso, koľko preklepov v tom komente, nemala by som tak ponocovať :D

5 capepeidy capepeidy | Web | 6. července 2009 v 21:31 | Reagovat

Pre Tiliu: no jak na to pozeram precitala som si to nejak neskoro ale zajtra uz definitivne by sme sa mohli stretnut a popisat sak uvidime ja ti zavolam zajtra na vecer co a ako :))

6 sandy sandy | Web | 7. července 2009 v 11:08 | Reagovat

kraaasne...bolo to sice velmi smutne uz som si myslela, ze to skonci...horsie...ale nastastie tam bol aj ten posledny odstavec...ze sa opat stretnu :-)) pacilo sa mi to velmi a krasne si opisala tie jej pocity :D

7 kikush kikush | 8. července 2009 v 13:53 | Reagovat

je to naozaj krásne! (: smutné ale nakoniec s aspoň trošku šťastźm koncom (:

8 Crazy Crazy | Web | 18. července 2009 v 18:01 | Reagovat

Ach bože, keď som sa dostala do polky už som mala pocit, akoby som to sama prežívala!! Toto bolo geniálne!! A, mimochodom, strašne obdivujem tvoju schopnosť používať prirovnania a tie básnické blbosti ^^ Proste ja to neviem, nikdy sa mi to nepodarí a chýba mi to v poviedkach!..:(

Tomuto celému by som vytkla jednu vec...netýka sa to tvojho písania, ale toho chlapca. Prečo jej dáva nesplniteľné sľuby?? Veď on nevie, čo ho čaká, môže si kľudne nájsť inú! Lebo či tomu niekto verí, alebo nie, fakt platí tá vec "zíde z očí, zíde z mysle" a možno si to najprv nemyslí, ale do roka sa môže zamilovať do inej - alebo ona do iného. Je to prosto tak, keď sa dlho nevidia...okrem toho, prečo jej to nepovedal hneď? Prečo jej to povedal až vtedy, keď zistil, že jeho odmietnutie tak postihlo jej psychiku, že sa chcela zabiť? Toto jediné mi nedáva zmysel...veď ak by za ňou o rok OZAJ prišiel, bol by jej to povedal hneď, nie?? ....A možno som zaujatá proti chlapom, aj tým to môže byť.....

9 capepeidy capepeidy | Web | 20. července 2009 v 8:32 | Reagovat

Pre Sandy: vdaka snaha s tymi pocitmi bola aj ked ja neviem ci som ich opisala az takvelmi dobre lebo predca len mne sa to nezdalo ale mozno tebe ano tak vdaka:))

Pre Kikush: ou vdaka teba tu vidim tusim prvykrat tak to ta tu vitam:))

Pre Crazy: ja tam nejake prirovnania mam? hm ani si to neuvedomujem mozno ich uz pouzivam prilis casto:) ale dakujem inac na to dalsie mam len jednu vec ved je to chlap a neviem ci je preda zide z oci zide zmysle lebo sa mi to este nestalo ale viem ze niekedy sa to stava mozno aj v tejto poviedke ale to sa nedozvieme :)

10 Crazy Crazy | Web | 20. července 2009 v 9:36 | Reagovat

[9]: Ja viem, ale z mojich skúseností viem, že je to pravda. Teda niežeby si zabudla úplne...ale môžeš sa veľmi ľahko zaľúbiť do niekoho iného ;)Čo je dobre,lebo ak ti dá volakto kopačky a ty by si nebola schopná sa do iného zaľúbiť, to by bolo asi dosť blbé...:D

A už si síce nepamätám, či tu boli prirovnania alebo niečo iné...ale proste všetky tie básnické somariny vieš, tak tie používaš ako som si všimla a mne to vôbec nejde :( Tak za to...žiarlim :D

11 capepeidy capepeidy | Web | 20. července 2009 v 9:59 | Reagovat

Pre Crazy: aha vlastna skusenost tak potom chapem:)) blbe by to bolo
jas om pochopila jak to myslis s tymi basnickymi somarinami ale ziarlit nemusim lebo urcite moje pisanie ma aj nedostatky :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama